Ureki, Batumi, Tbilisi

Po dvojmesačnej prestávke opäť sedím v lietadle a prežívam ten euforický pocit, ktorý je už asi úchylkou :) Tejto ceste nepredchádzala žiadna cestovná horúčka ani týždňové balenie, brala som to ako samozrejmú vec. Niekto musí ísť raz za dva mesiace ku kaderníkovi, ja potrebujem niekam vybehnúť. Nie je to však len také bezcieľne behanie a už nejaký čas si cestovanie spájam aj s niečím užitočným. Tak isto aj tento výlet do Gruzínska kombinoval v sebe účasť na konferencii v Ureki, návštevu kamarátky Maky v hlavnom meste Tbilisi a po ceste domov prehliadku Istanbulu.

Od malička ma baví na cestovaní premiestňovanie sa z miesta na miesto. Viem, že mnohým to vadí na cestovaní asi najviac :), ale mňa na tom fascinuje ten pocit, že prichádza zmena a nutnosť vynájsť sa v situáciách, kedy veci nejdú podľa plánu. Tento stav nastane vždy! :)  

Tak akú trasu som to vlastne mala vymyslenú? Z Bratislavy autobusom do Budapešti, nasledovať mal presun z autobusovej stanice na medzinárodné letisko Ferenca Liszta v Budapešti, let do Istanbulu a odtiaľ prestup na lietadlo smerujúceho do Tbilisi. V Tbilisi nájsť námestie republiky, kde mal na všetkých účastníkov čakať autobus nasmerovaný do dejiska konferencie, Ureki.

Okrem improvizovaných presunov sú na cestovaní krásnymi aj tie úplne náhodné stretnutia s ľudmi, ktorých by ste vo svojom zabehnutom živote určite nestretli. Sem tam máte z takéhoto stretnutia super príbeh o nejakom „pošahanom“ spolu sediacom, inokedy o psycho autobusárovi, prípadne šťastie na naozaj zaujímavého človeka.

Môj výlet začal s tým posledným typom, keď  si v autobuse z Bratislavy do Budapešti sadol vedľa mňa mladý Talian, s ktorým sme prekecali niekoľko hodín. Bol práve na ceste do svojej poslednej destinácie spomedzi krajín V4, po ktorej ho čakal návrat domov do Ríma a možno cesta do USA za mamou. Okrem zaujímavých infošiek sme si vymenili kontakty a pri najbližšej ceste do Ríma mám už aj kde prespať :) V Budapešti sa naše cesty rozišli v podzemí metra, on do centra a ja na letisko.

Už aj ja som na ceste domov na Slovensko a práve sedím v Istanbule na letisku v kaviarni Take OFF, ktorá je jediným miestom s free wifi a ako plus sú tu elektrické zásuvky, tak môžem pohodlne písať a popritom jedným očkom kontrolovať FB a skype :) Pokúsim sa zhrnúť svoje gruzínske dobrodružstvo, na ktoré som sa vydala 20. augusta a trvalo desať dní.

Po príchode na letisko v Budapešti som posedela chvíľu tam, chvíľu tam a hodiny do odletu mi ubehli celkom rýchlo. Onedlho som už sedela v odletovej hale na neskutočne pohodlných sedačkách, na ktorých som si podriemkala a do poslednej chvíle užívala váľanie. Keď už bolo fakt treba ísť ku gate-u, tak som sa s nimi musela rozlúčiť. Do lietadla som prešla bez problémov a onedlho som si už robila pohodlie v lietadle, kde som mala vedľajšie dve sedadlá len pre seba. Náhodičky sa dejú a zrovna na sedadle predo mnou - Slováci (jediní v celom lietadle ak nerátam seba). Dvaja Košičania, ktorých čakal celkom dlhý letecký deň do Tokya na 3-mesačný pobyt. Pravdu povediac po skúsenosti so Slovákmi v Albánsku, ktorým som sa prihovorila a od prvého momentu bolo jasné, že ich akurát otravujem, mám celkom obavy prihovárať sa našincom v cudzine. Tento krát som to riskla a bolo to milé. A vyplašených chlapcov letiacich prvý krát tak ďaleko to myslím tiež potešilo. 

Let, čo Vám budem hovoriť. :)

^{2-hodinový let ubehol celkom rýchlo}

Po dvoch večerách, vínečku, príjemnej hudbe a prechádzke po istanbulskom letisku, kde som mala hodinový prestup, som doletela v noci o pol štvrtej do Tbilisi. Poskladaná na kovovej stoličke v príletovej hale som čakala na východ slnka a prvé autobusy, aby som sa dostala na Námestie republiky. Pred odchodom z letiska som si ešte potrebovala zameniť peniaze a tak som sa vydala na výskumnú prechádzku porovnať kurzy medzi asi piatimi zmenárňami. Z internetu som mala zafixované 3 lari za 1 euro, no zmenárne ponúkali len 2,25 – 2.27, tak som sa rozhodla zameniť len 20 eur a že ostatok si zamením v meste, kde býva kurz vždy výhodnejší než na letisku. Prieskum mi bol na dve veci a mala som šťastie, že aspoň v jednej zmenárni (samozrejme tá s najnižším kurzom) mi peniaze zmenili, keďže v ostatných mali akurát od 7 ráno prestávku. Okolo deviatej som sa konečne dostala z letiska do mesta. Cestou na zastávku pred príletovou halou som musela odmietnuť ešte niekoľko neodbytných taxikárov, ktorí do mňa po rusky hustili nech idem s nimi, avšak nemali šancu. Môj autobus, skôr teda mikrobus, mal totiž bezkonkurenčnú cenu 0,50 lari pričom taxík asi 20 lari. Jazda trvala cca pol hodinku až sme prišli na konečnú. V mikrobuse bola tiež sprievodkyňa, ktorá predáva lístky a tej som sa niekoľko krát pre istotu spýtala či som správne. Odkývla, tak som išla smerom k budove s modrým nápisom v gruzínčine, čo mal byť Redison Blu Hotel (pred ktorým mal byť odstavený náš autobus). Keď som sa k ošarpanej socialistickej budove priblížila, rozhodne nevyzerala ako hotel, a tak som začala od miestnych zisťovať či som správne. Rukami nohami a mojou lámanou ruštinou sme sa nakoniec pochopili a vysvitlo, že som úplne inde než som chcela. Milá gruzínska predavačka z trhu mi teda zastavila taxík, ktorý ma zobral na to správne miesto. Pôvodne som chcela ísť peši, keďže som mala ešte hodinovú rezervu, no to mi vyhovorili a bola som rada, že som ich počúvla. Taxíkom cesta trvala 15 minút a cena bola len asi 1,5 eura. Zostávajúci čas som potom využila na zamenenie ďalších eur, pričom som  zistila, že v Gruzínsku majú letiskové zmenárne jeden z najlepších kurzov.

Blížila sa 11 hodina, čas odchodu autobusu, a tak som si sadla pred hotel na schody. Stále sa však nikto neobjavoval, ani autobus, tak som začala mať pochybnosti. Napísala som teda Khatii, ktorá mala celú organizáciu na starosti a tá ma ubezpečila, že autobus o chvíľu príde. Už s väčším pokojom som si začala užívať slniečko a vyše 30°C, ktoré mi boli po upršanom lete na Slovensku naozaj vzácnymi. Zrazu sa pri mne objavil ochrankár z hotela, ktorý sa hrdinsky ponúkol robiť mi spoločnosť počas čakania. Po anglicky mu to išlo až prekvapivo dobre, tak som sa podozvedala všetko možné. Po dlhom čakaní ma prišla Khatia vyzdvihnúť a zaviedla ma na bočné parkovisko, kam by mi ozaj nenapadlo ísť, a tam už väčšina „účastníkov zájazdu“ dávno čakala. Nebola som však posledná a na pár ľudí sme tak či tak museli počkať. Zatiaľ som sa so všetkými pozoznamovala, aj keď niektorých mená som sa naučila až na konci pobytu J. Bola to pekná zmes krajín. Okrem kopy Gruzíncov bolo na konferencii zastúpené Arménsko, Azerbajdžan, Tadžikistan, Irak, Ukrajina, Nemecko (dokopy asi 25 ľudí) + prednášajúci Srbsko, USA, Havaj, Holandsko a Litva. Prekvapením pre mňa bolo, že viacerí z účastníkov sa už poznali buď z predchádzajúcich ročníkov tejto konferencie (toto bol 8. ročník) alebo z predchádzajúcej gruzínskej konferencie, ktorá končila pár dní pred touto. Nálada bola pohodičková a hneď sme si sadli. S jedinou zástupkyňou Ukrajiny Nasťou, malá vysmiata herečka, sme boli hneď „kámošky“ a tak aj po príchode na hotel sme sa automaticky dali spolu na izbu. Cesta autobusom bola nekonečná. Trvala asi 6,5 hodiny, no nevidela som skoro nič, celú som ju prespala po prebdenej letiskovej noci. Pamätám si len veľa veľa kráv, ktoré lemovali celú cestu.

V autobuse som si pokecala aj s „bezdomovkyňou“ Kenli, ktorá bola jednou s prednášajúcich. 23-ročná slečna, ktorá cestuje po svete z konferencie na konferenciu bez stáleho domova, popritom robí online na tvorbe webových stránok a pripravuje prednášky. Na tejto konferencii už raz bola, pred viacerými rokmi, a teraz ju sem dotiahla okrem iného túžba stretnúť sa s otcom, ktorý tu mal taktiež prednášať. Taká normálna rodinka :)

Po tej nekonečnej ceste autobusom sme konečne dorazili do Ureki, čo mi na prvý pohľad pripomínalo geto. Prekvapilo ma však, že je plné dovolenkujúcich Gruzíncov, ktorých vôbec neodradili ošarpané domy, hlinené cesty a bordel všade naokolo. Náš hotel Prima tiež nebol nič moc, ale s privretím všetkých očí sa dal.  V troj-posteľovej izbe sme boli dve, mali sme kúpeľňu a aj balkón, čo sa nakoniec neukázalo ako veľká výhoda. Z kúpeľne sa neustále šíri „príjemný“ odtokový smrad a balkón musel byť kvôli roju komárov neustále zatvorený. Tie hnusoby lietali tuším aj cez deň.

 Po rýchlom ubytovaní sme mali prvé informačné stretnutie a po ňom večeru. No a vlastne od prvého dňa až po posledný bol celý program nalinajkovaný v zabijáckom tempe od 8:00 do 21:00. Denne sme mali štyri 1,5 hodinové lekcie plus stretnutia tímov, na ktorých sme pracovali na zadaných úlohách a ešte aj presne vyhradený čas na jedlo. Večer som s jazykom na zemi videla už len posteľ. Ale po povinnom programe nasledoval ešte nepovinný v znamení vodky, tanca a spevu, ktorý ťahala skupinka Gruzíncov, ktorí boli zhodou náhod všetci v mojom tíme. Tí večer čo večer dovliekli litre vodky a výhovorka som unavená nemala šancu. Jediné čo zabralo bolo utiecť :). Prvé večery som skúsila piť s nimi tie poldecáky vodky, no rýchlo som to vzdala, nebola šanca.

Vďaka nim sme mali pravú ukážku gruzínskej zábavy, no horšie to bolo na druhý deň s tou našou tímovou prácou. Kým všetky ostatné tímy pracovali, oni dospávali a ja som ich len vyčkávala. Veci sme tak dorábali na poslednú sekundu, čo sme však zvládli asi celkom dobre, keďže sme vyhrali jednu z troch hlavných cien (tímov bolo celkovo päť, takže nie každý vyhral). :)

Okrem piatich rovnako nabitých dní sme mali jeden, počas ktorého nám veľkodušne dali pol dňa voľna, a to sme sa namiesto váľania štyria z účastníkov dohodli ísť pozrieť vedľajšie mesto Batumi. Zobrali sme si taxík, ktorý nás na pol dňa vozenia stál každého asi len 8 eur a išli sme sa ako takí vidiečania pozrieť  do ozajstného mesta. Už z diaľky ako sme prichádzali sme videli vysoké novo vystavané budovy, čo značilo, že sa dostávame do civilizácie. Najprv sme si spravili dvoj-hodinovú prechádzku botanickou záhradou a potom nás šofér odviezol do mesta. Prekvapilo ma aké vybudované a stále vyvíjajúce sa mesto Batumi je. Okrem nových budov na brehu Čierneho mora majú aj krásne historické centrum s kopou  reštaurácií a kaviarní plných turistov hlavne z Turecka, kvôli blízkej hranici, a tiež z Ukrajiny, ktorí sa sem doplavia na svojich jachtách. Najnovšie sa pridali aj ruskí návštevníci, od ktorých je to pekne alibistické.

Poznámka: Zatiaľ čo Rusi začínajú viac a viac chodiť do Gruzínska na letnú dovolenku, Gruzínec má minimálnu šancu dostať sa k ruským vízam. Správajú sa tak po vojne z roku 2008, počas ktorej Rusko zabralo časť gruzínskeho územia.

Po rýchlej prehliadke mesta, ktorá bola okolo obeda pri 40°C teplách o život, sme utekali na taxík a späť do hotela na prednášky.

Prednášky sa vo všeobecnosti dali, niektoré vynikajúce, pri iných mi zas padali oči. Bolo ich viac než dosť, no k nim výhrady nemám. Avšak ubytovanie bolo hrozné. Za celý týždeň nám ani raz neupratali, nevyniesli koše, nevymenili uteráky. Pre mňa úplne naj najhoršie boli komáre. Ani na Bali som nebola taká doštípaná. Nečakala som, že v Ureki budú invázie tých malých potvor, tak repelent som si nepribalila ani zo srandy. Noc čo noc som sa prehadzovala s komármi bzučiacimi okolo uší. Ale viete si predstaviť pri nočných 25°C byť zakrytá až po uši v izbe bez klímy. Posledná noc bola úplne „najlepšou“, kedy som z miestneho jedla dostala rýchle nohy a tak som presedela noc na záchode, do toho komáre a ešte aj teplota. Odchádzala som tak úplne vyšťavená a hotová. So žalúdočnými problémami sme sa trápili niekoľkí, takže bola to niektorá z gurmánskych špecialít. Tak sme boli aj celkom šťastní, že už odchádzame a tak či tak niektorých z nás ešte čakalo pár voľných dní v Tbilisi. Tešila som sa na zmenu ovzdušia a len som dúfala, že to nebude horšie ako v Ureki.

Našťastie, od momentu kedy sme nasadli do autobusu sa to začalo všetko lepšiť a už prvá noc v Tbilisi bola rozprávkovou. Ešte aby som nezabudla, dodatočne som sa dozvedela, že Ureki je miestom, kam chodia väčšinou len rodičia s deťmi. Tamojší čierny piesok má špeciálnu magnetickú silu, ktorá je obzvlášť dobrá pre deti, ktorým pomáha posilňovať kosti a opornú sústavu. Preto sme tam my, účastníci konferencie bez detí, hovoriaci po anglicky, boli veľkou zvláštnosťou. Takže turizmu sa tam darí aj s rozpadnutými hotelmi a prevádzkovatelia nie sú ničím tlačení k rýchlym rekonštrukciám, veď za pieskom budú chodiť rodinky stále.

Ale Tbilisi. To bolo už o inom. V zložení Nasťa, Iračan Fahad, Tadžikistanec Mesut, Azerbajdžanec Senan a ja sme sa ubytovali v hoteli Orion, v ktorom už predtým Nasťa s Mesutom pár dní bývali. Nasťa hotel vo veľkom ospevovala a presviedčala nás ako sa nám tam bude páčiť. A veru ani trochu nepreháňala. Nachádzal sa síce mimo historického centra a bol až na 15. poschodí takého obyčajného paneláku so starým výťahom, ale pri prechode vchodovými dverami som sa ocitla v inom svete. Blýskajúce  sa podlahy, klíma tuším aj na balkónoch, kompletne novo zariadený. Hoci sme si nerezervovali ubytko vopred, miesto sa pre nás našlo. Hotel má asi 9 izieb rôznych typov rozložených na 3 poschodiach (15. – 17. poschodie). Niektoré majú kúpeľne priamo na izbe, k iným sú kúpeľne na chodbe. Pri prezretí cenníka mi bolo jasné, že tento hotel nie je pre majiteľa prioritnou zárobkovou činnosťou.  Orion je sieť hotelov a práve tento je v kategórii Economy, čo je prekvapivo vidieť len na cenách a nie na kvalite ubytovania a služieb. Cena v dvoj-posteľových a štvor-posteľových za jednu noc je25 lari (cca 10 eur) a noc v 14-posteľovej izbe je 15 lari. Na mňa vystala akurát táto 14-posteľová izba, čo mi teda úplne sadlo. Boli tam okrem mňa len dvaja ďalší cestovatelia, ktorých som takmer ani nestretla a mali sme ešte aj dve kúpeľne. A úplne top celého hotela je obrovská terasa s výhľadom na celé mesto. Na poschodí je aj plne zariadená kuchyňa, v ktorej si môžete pripraviť ekonomickú večeru. Celý hotel bol dokončený len pred dvomi mesiacmi, takže ľudia sa o ňom dozvedajú len postupne, no keď sa rozkríkne aký je úžasný, tak budú asi celoročne „vybookovaní“. Ak by ste mali cestu do Tbilisi, tu je web stránka https://www.hotelorion.ge/econom/. 

Vyzerá to ako óda na hotel Orion :), ale po tom čo sme zažili v Ureki prechod do niečoho takéhoto bol šokujúci. Ešte jedna zaujímavosť týkajúca sa výťahov v panelákoch. Zachoval sa tu systém ešte z čias Sovietskeho zväzu, kedy je vo výťahu namontovaný automat, do ktorého hodíte peniaze a až potom vás vyvezie hore. Tieto peniaze sú potom použité na zaplatenie spotrebovanej energie v spoločných priestoroch. Je totiž nespravodlivé voči obyvateľom z prízemných bytov, aby platili rovnakú sumu ako tí z 15. poschodia a tak si títo musia za cestu výťahom platiť, prípadne prebehnúť sa po schodoch.

Základ – ubytovanie bolo tento krát bez chyby a my sme sa mohli tešiť zo spoznávania Tbilisi.

Tbilisi sa stáva jednou z metropol porovnateľnou s tými európskymi. Krásne obnovené a oživené historické centrum je doplnené o nové architektonické kúsky ako prezidentský palác, most mieru či koncertná budova. Z novo vybudovaného parku vedie k pevnosti nad mestom dokonca malá kabínková lanovka, pričom jedna cesta lanovkou stojí rovnako ako cesta autobusom či metrom 1 lari (0,40€). S čipovou kartičkou, ktorá je vratná 0,50 lari. Veľmi rozumné od mesta ako neodradiť turistov.

Za dva dni v Tbilisi som stihla pozrieť tie najväčšie turistické lákadlá a tiež vďaka gruzínskej kamarátke Make zákutia, ku ktorým sa nedostanú všetci. Takým miestom bol napríklad vodopád ukrývajúci sa v historickom centre pod pevnosťou, ktorý sa v sprievodcoch asi ešte nenachádza. Vďaka Make som sa tiež dostala do reštaurácie Funicular, z ktorej je Tbilisi ako na dlani. Do tejto reštaurácie sa nedostane len tak hocikto, tak som si užívala tento večer na úrovni. S pohárom gruzínskeho vína a siedmimi chodmi jedla to malo svoje čaro :). Gruzínske jedlo je veľmi chutné, ale aj pekne výdatné, o čom svedčia guľaté líca miestnych. Veľa tučného mäsa, syra, chleba, sladkostí, no k čomu je na odľahčenie rôzna dusená zelenina, zeleninové šaláty (vynikajúci uhorkovo-rajčinový s vlašskými orechmi) a tiež ovocné. A k jedlu vychýrené vínko, špeciálne červené.  

Po večeri v oblakoch sme si dali prechádzku starým mestom a do postele som išla úplne spokojná. Na druhý deň som doobedie strávila na hoteli, keďže vonku bolo 40°C v tieni. Až okolo tretej som išla so Senanom a jednou Gruzínkou do mesta, kde sme sa v metre rozdelili. Ja som si išla pozrieť katedrálu Sameba, ktorá je typickou. V tento deň mali Gruzínci sviatok Nanebovzatia Panny Márie, takže v kostole bolo plno. Z kostola som sa peši prešla do historického centra, kde som sa neskôr stretla s Nemkou Kristinou, ktorá bola tiež na konferencii, a išli sme spolu lanovkou hore k pevnosti Narikala. Úprimne pevnosť vyzerá lepšie z diaľky a najlepšie, keď je v noci nasvietená, pretože hore nie je čo vidieť. Jedine výhľad stojí za to, pretože samotná pevnosť je len kopa kameňov. Po západe slnka sme si dali v meste večeru, poprechádzali sa po parku, ktorý bol plný ľudí a potom som si zobrala taxík na hotel. Posledná noc na hoteli a ráno už o pol šiestej som už opäť sedela v taxíku cestou na letisko.

Na záver, ak by som vám mala odporučiť kam sa v Gruzínsku vybrať, tak pri ceste k moru sa určite zastavte v Batumi a mestu Ureki sa zďaleka vyhnite :) Hlavné mesto nepochybne stojí za návštevu a vyhraďte si naň 3 – 4 dni. Po rozhovore s Poliakom Bartekom, ktorý chodí do Tbilisi pracovne rok čo rok od 2009 mi hovoril, že je mesto vždy trochu iné, krajšie.

A čo som ešte nestihla napísať, že:

- väčšina Gruzíncov hovorí rusky (mladší, starší)

- fajčí sa na letisku, na WC, v taxíkoch, autobusoch, reštauráciách

- cigarety nie sú zaťažené daňou, a preto sú veľmi lacné

- taxikári neplatia dane, a tak im idú peniaze priamo do peňaženky

- gruzínska abeceda je jedinečná, používa sa len v tejto krajine a znaky vyzerajú ako obrázky

- na zdravie po gruzínsky je „gaumardžos“

Cesta domov  na Slovensko sa mi zdala nekonečná kvôli veľa hodinovému prestupu v Istanbule, kde som sa musela nečakane premiestniť z jedného letiska  na druhé. Priletela som totiž na letisko Sabiha Gokcen a odlet som mala druhý deň ráno z letiska Ataturk. Plánovala som prehliadku mesta, z ktorej bola nakoniec len cesta autobusom z jedného konca na opačný. Po prebdenej noci na letisku ma čakalo ešte jedno čakanie v Budapešti na autobusovej stanici. Po 2 cestovateľských dňoch som nakoniec prišla do Bratislavy plná pojmov, dojmov :)