Ubud
Kultúrne centrum Bali, miesto okolo ktorého bola natočená väčšina balijských scén z filmu „Jedz, modli sa a miluj“ a miesto, kde si vyznávači zdravého životného štýlu a hipsteri prídu na svoje.
Po tom, ako som si o tomto meste prečítala a prvý krát ho videla na vlastné oči (pri zastávke cestou na sever), mala som vymyslený plán ako tu strávim celý týždeň po ukončení práce v centre. Prechádzky po okolí, po meste, hodiny jogy, vychutnávanie si skvelého jedla. Vymyslené to bolo super, ale ako to tak s plánmi býva, zvyknú sa meniť a keď prišiel návrh ísť do Ubudu, nebránila som sa. Tak či tak by som si mohla návštevu Ubudu zopakovať.
Po sobotňajšom projekte sme sadli na motorky: ja som brala Naike a Liang mala za sebou Murni. Čakala nás moja zatiaľ najdlhšia cesta motorkou na Bali, vyše hodiny. Tešila som sa na jazdu, ale teda o pôžitku sa nedá hovoriť. Dvojprúdovka vedúca z východného pobrežia do Denpasaru, po ktorej sme išli polovicu cesty, je oveľa rýchlejšia než tie naše miestne cestičky a treba byť oveľa ostražitejší. Žiaden čas okukávať stromčeky a ryžové políčka navôkol. Po odbočení z hlavnej cesty bola premávka tak isto hustá, no chvalabohu len v jednom prúde. V dopravnom značení sú Balijčania vážni špecialisti. Ak sa nespýtate, tak tabule vás zavedú úplne opačným smerom. Na jednej križovatke máte tabuľu, na ktorej je vaša destinácia pekne vyznačená, na nasledujúcej tabuli už ani náznakom. Ak sa držíte pravidla, pokračovať po hlavnej stále rovno kým ju opäť neuvidíte napísanú, môžete sa dostať na opačný koniec ostrova. Výhodou bolo mať so sebou Murni, ktorej sa indonézsky pýtalo oveľa ľahšie ako nám anglicky. Bez blúdenia sme tesne pred zotmením boli v centre Ubudu. Vyprahnuté sme si sadli na osviežujúce drinčíky do Tropical View Cafe v blízkosti Monkey Forest a sŕkali sme si nápoje s výhľadom na ryžové políčka po vrch zaliate vodou. Po krátkej prestávke sme sa chceli čo najrýchlejšie ubytovať a stihnúť tradičné balijské vystúpenie – tanec Kecak začínajúci o 19:00. Mali sme pol hodinu času, tak sme pokračovali na motorkách, jednosmerkou vedúcou ulicou Monkey Forest. Pri prechádzaní som spozorovala názov hotela, ktorý mi Arnau odporučil (výnimočne sa so mnou práve v tento deň rozprával a poradil mi niekoľko miest, kam by sme mali v Ubude ísť) - Warsa´s Bungalows. Na recepcii sme sa spýtali na cenu za izbu. Arnau hovoril o cene 200 000 IDR, recepčný nám však ponúkol zvýhodnenú cenu pre nás 250 000 IDR. Poďakovali sme sa a išli preč. Už sme boli na ulici, keď za nami dobehol a ponúkol nám izbu na noc za 200 000 IDR (14€ pre 2 osoby). S touto cenou sme súhlasili a rýchlo sme sa išli ubytovať. Bolo tesne pred siedmou, preto sme mali naponáhlo, aby sme stihli vystúpenie. Miesto, kde sa tanec chystal bolo na jednosmerke, ktorou sme sa dostali k hotelu. Času sme už veľa nemali a tak ako ostatní miestni aj my sme sa vybrali v protismere a miestami sme sa skoro nezmestili s protiidúcimi autami. Tu sa však za takéto priestupky ani netrúbi, ani nenadáva. Na vystúpenie sme prišli tesne po začiatku, rýchlo sme si našli voľné miesta na kraji a pripravili sa vidieť kus kultúry. Žiadne pódium či špeciálne sedadlá. Hlinená zem, plastové stoličky poukladané do polkruhu a vystúpenie pod holým nebom. Uprostred sa nachádzala kamenná fontána so zapálenými sviečkami obkolesená asi päťdesiatimi mužmi sediacimi na zemi a vydávajúcimi rôzne rituálne zvuky. Prevažovalo monotónne opakovanie slova podľa ktorého dostal aj tanec názov: „Kecak“. Medzi mužmi a fontánou sa striedali očarujúce tanečníčky s mužmi v maskách, ktorí znázorňovali dobrých a zlých duchov.
Kecak tanec
Po tomto tanci prišiel na rad nudnejší, v ktorom vystupovali dve malé tanečnice a za nimi sedelo približne dvadsať spievajúcich žien. A na rad prišiel tretí, záverečný tanec - nečakaný a šokujúci. Z plochy zobrali všetky predmety, ktoré použili pri predošlých tancoch. Následne prišiel starý muž s mechom, z ktorého vysypal hŕbu suchých kokosových škrupín, polial olejom a zapálil. Trvalo len chvíľku, kým oheň ustal a zo škrupín zostali žeravé uhlíky. To bol presný čas na príchod jediného vystupujúceho v tomto tanci. Dobehol s atrapou koňa medzi kolenami a po pár krúženiach začal svojimi bosými nohami rozkopávať pahrebu. Potom ešte po uhlíkoch pobehoval a tancoval. Na jeho tvári nebolo vidno ani najmenší náznak bolesti. Na scénu prišiel opäť starý muž, ktorý predtým priniesol škrupiny a zhrabal uhlíky na jednu kopu. Tanec sa opakoval ešte 4-krát a muž znovu a znovu predvádzal divoké pobehovanie v kruhu, pri ktorom som zabudla nie len dýchať ale aj fotiť. Tento ohňový tanec urobil skvelú bodku za celým vystúpením a plné dojmov sme išli na prechádzku večerným Ubudom.
Slovo „amazing“ (úchvatné) sme pri pohľade na štýlové reštaurácie použili každá veľakrát. Naozaj boli úchvatné :) Maličké reštaurácie, kaviarne s pár miestami na sedenie, ale každá bola osobitá, akoby chcela silou mocou obhájiť svoje miesto. V týchto mini reštauráciách bol problém nájsť prázdny stôl, nakoniec sa však jeden našiel vo francúzskej, ktorej menu našťastie obsahovalo aj našu obľúbenú ázijskú kuchyňu. Jedlo sme od hladu zjedli, nebolo však ničím špeciálne. Po večeri sme zbehli ešte na jeden drink a keďže podnik zatvárali, viac sme ani nestihli. Mohli sme pokračovať na inom mieste, ale podľa intenzity zívania bolo jasné aj bez slov kam pokračujeme. Myslím, že slovné spojenie „v momente ako som ľahla do postele som bola tuhá“ som použila už niekoľko krát v minulých článkoch, ale okrem jednej noci na ostrove Nusa Penida, kedy som sa pri pokuse o spánok triasla zimnicou, je táto veta vždy pravdivá. Zaspávanie v Ubude sa nieslo v rovnakom duchu. Oficiálne sme boli na dovolenke, ale zrejme sme si to veľmi neuvedomili, keď sme boli všetky už pred siedmou (bez budíkov)oblečené a pripravené vyraziť von. To asi nie je úplne normálne, keď tak uvažujem. No ale ja som sa vyspala do ružova. Hoci mali izby klímu, chvalabohu Naike jej zapínanie v noci vôbec nespomenula, tak som sa tešila, že sme rovnako teplomilné. Ráno však bola jej prvá otázka, či aj mne bolo také neznesiteľné teplo v noci. Chúďa ona si klímu vôbec nevšimla a tak pretrpela celú noc. A ja som sa tešila, že sme rovnako nastavené na teplo :) Baby vo vedľajšej izbe mali opačný problém. Kým Murni preferuje teplotu okolo 20°C, Liang sa triasla celú noc prikrytá len kúskom plachty. Nabudúce budeme vedieť kto by mal byť s kým na izbe.
Raňajky sa podávali až od 7:30 a namiesto polhodinového čakania sme sa vybrali peši na ubudský trh. Predavači sú rozmiestnení na obrovskom nádvorí, pred vchodom naň, v priliehajúcej budove, vidíte ich všade kam sa len pozriete. Okrem zopár turistov bolo miesto plné Balijčanov, či už predávajúcich alebo kupujúcich. Kúpite tu hlavne všetky možné druhy ovocia, zeleniny, orieškov, pripravené jedlo, koreniny, čaje, kávu, suveníry. Predavači nie sú dotieraví a môžete zjednávať jedna radosť. Mne sa tam veľmi páčilo a urobila som tu super nákup za výnimočne dobré ceny. Aj vďaka Murni a svojej kamennej tvári som pri zjednávaní ceny dosiahla väčšinou svoje. Spokojná s plnou taškou a prázdnou peňaženkou som sa vrátila s babami na hotel k raňajkám. Dlho sme sa nezdržali. Chceli sme byť čo najskôr na slávnych ryžových poliach v dedine Tegalalang nachádzajúcej sa dvadsať minút od Ubudu, aby sme sa vyhli obednému slnku (môj veľký nepriateľ). Bez blúdenia sme miesto našli, odparkovali motorky a zliezli dolu schodmi k poliam. Nevedeli sme sa vynadívať a dofotiť. Platilo sa k nim aj symbolické vstupné, ktoré sa však opakovalo pri stúpaní k vyšším terasám. Po pár „mýtnych staniciach“ sme sa rozhodli, že nám stačí a na úplný vrch sme ani nešli. Vstupné vraj slúži na udržiavanie polí v dobrej forme. Je pravda, že na poliach nevidíte žiadne známky toho, že sa tu krúti tisíce turistov každý mesiac. Políčka, ktoré vyzerajú tou svojou zeleňou ako umelé sú stále aktívne a možno sme mali len šťastie, že sme tam boli v čase, keď sa všetky políčka zelenajú.
Ryžové políčka Tegalalang
So silnejúcim slnkom sme sa pobrali schodmi späť k motorkám. Z ryžových polí sme sa vrátili späť do izieb, v ktorých sme mali veci, aby sme sa odubytovali. Tašky sme si nechali na recepcii a pokračovali sme ďalej v spoznávaní krás Ubudu. Čakala nás návšteva parku Monkey Forest, ktorý je kvôli viacerých chrámom nachádzajúcich sa v ňom posvätný. Opica v názve tohto miesta nie je bezdôvodne. Park je plný dlhochvostých makakov, ktoré ho ozvláštňujú. K parku sme sa vybrali peši prechádzajúc popri mnohým obchodom s oblečením, topánkami, kabelkami, doplnkami. Neuveriteľné. Odolávali sme úspešne až na jeden obchod s doplnkami, kde sme sa nezdržali a až na Murni sme každá odchádzala s nejakým úlovkom. Boli sme už pred bránou do parku, keď sme sa rozhodli ísť najprv na obec a potom si dopriať prechádzku. Murni už pred mnohými rokmi bola v Ubude a v pamäti jej utkvela reštaurácia, ktorá je preslávená prípravou pečenej kačice pod názvom „dirty duck“ (špinavá kačica).
Reštaurácia preslávená prípravou "špinavej kačice"
Od parku bolo asi len 5 minút. Vošli sme do dvora, ktorý bol velikánsky s množstvom stolov, prístreškov s rôznym druhom sedenia. Ujala sa nás jedna z mnohých čašníčok a dlhým chodníkom nás viedla k nášmu stolu v zadnej časti. Všimla som si, že tu boli samí turisti – prevažne Čína, Japonsko, ale aj bielokožci (Európa, Austrália, USA).
Dostali sme stôl v zadnej časti, s ryžovými políčkami za chrbtom. Scenéria, ktorú máte okolo seba v niektorých reštauráciách je úchvatná a sem tam to naozaj nečakáte. Do reštaurácie totiž vchádzate z rušnej ulice plnej áut a pár krokov vás delí od pokojnej idylky.
Hneď sme si objednali. Murni s Liang, ktoré milujú jesť, samozrejme kačicu, ja nie som až taký fanúšik kačice, tak ja som si objednala Nasi campur. Toto jedlo je ideálnou voľbou, keď chcete ochutnať všetko. Základom je ryža v strede taniera a okolo nej niekoľko druhov mäsa a zeleniny pripravených tradičným balijským spôsobom. Jedlo bolo vynikajúce. Ochutnala som aj z kačice, ale nič moc. Ak by podávali takúto dostihovú kačicu na slovenských kačacích hodoch, tak majú pri stoloch prázdno. Tieto atletické kačice sú výsledkom voľného chovu a asi sa nezdržujú vykrmovaním ako u nás.
Príjemne plné sme sa už nevedeli dočkať návštevy Monkey forest. Zaplatili sme vstupné okolo 2€ a vošli sme do parku, kde sme si kráčajúc užívali príjemný tieň z obrovských stromov. Zazreli sme aj prvé opice rozvaľujúce sa na múrikoch popri chodníku, ktoré si ľudí väčšinou ani nevšímali. Venovali sa svojim dôležitým činnostiam – vyberanie hmyzu z kožucha a hranie sa s hocijakým predmetom, ktorý našli. Ako sme sa dostávali hlbšie do parku, opíc pribúdalo a boli na chodníkoch priamo pri ľuďoch. Vyzerali mierumilovne a tak sme si ich fotili, obdivovali prírodu navôkol. Tabuľky nás viedli aj k chrámom, do ktorých sa nedalo ísť, no aspoň zvonku sme si ich mohli prezrieť. Hneď pri prvom chráme sa náš názor na mierumilovné opičky razom zmenil. Z ničoho nič som začula za sebou Murni kričať a keď som sa obrátila, videla som, ako bojuje s opicou, ktorá sa jej snaží vytrhnúť fľašu vody z ruky. Murni sa zo začiatku úspešne bránila, ale nemala šancu voči neodbytnému nepriateľovi. Opice sa nedajú, kým nedosiahnu to, čo chcú. Murni sa teda nedobrovoľne vzdala svojej fľaše a vystrašene utekala z dosahu opice. Tá si však už nevšímala, čo sa deje vôkol a venovala sa len svojmu úlovku.
Po názornej ukážke, čo sa môže stať s vecami, ktoré mám na sebe alebo držím v ruke, som začala všetko skrývať do tašky. Najčastejšími úlovkami sú hocijaké jedlo, nápoje, okuliare, náušnice, retiazky a počula som už aj o tak drzej opici, ktorá ukradla šľapku priamo z nohy.
Zrazu sa naša príjemná prechádzka zmenila na ostražitý prechod nepriateľským územím a každá zazerajúca opica, ktorá mala prázdne ruky, mohla zaútočiť. Aj pod touto hrozbou sme popozerali všetky zákutia v parku a len dúfali, že to prežijeme nepovšimnuté. Našli sa však aj turisti. Ktorí si pozornosť priam vyžadovali a tých malých zákerných makakov provokovali hlavne banánmi. Tieto opice však nie sú hlúpe a keď turista máva banánom jednej pred nosom a potom si ho skryje za chrbát, dáva tak možnosť ďalším desiatim číhajúcim na stromoch zaútočiť naň. A vtedy človek nemá šancu, opica dostane svoje. Takýchto súbojov sme videli niekoľko a úplné uvoľnenie sme zažili až po prekročení hranice lesa a ulice. Fuu, neviem či by som sa tam ešte chcela vrátiť, ale každý návštevník Ubudu by to mal zažiť. Od parku sme išli smerom k hotelu, kde sme mali veci a aj odparkované motorky. Po ceste sme mali ešte zopár zastávok v obchodoch a na záver sme si sadli na drink, aby nás vzpružil na cestu domov. Zhodnotili sme, že výber Ubudu bol skvelou voľbou a hoci sme mali naň len necelých 24 hodín, stihli sme pozrieť takmer všetky dôležité miesta a ešte aj si to užiť. Na cestu domov sme sa vydali ešte za svetla, no do centra sme prišli už potme. Prekvapivo som po ceste nebola ani príliš unavená a večer som ešte využila, že mám motorku a išla som si nakúpiť týždennú dávku arašidov do Candidasy.
Perlička výletu. Ubudské dobrodružstvo som absolvovala úplne naboso. Ráno pri návšteve ryžových polí sa mi na jednej sandále roztrhol remienok, a tak som vyzula aj druhú. Ryžové polia som zvládla už s bosými nohami a potom aj celý deň. Jasné, že som si mohla nejaké topánky kúpiť, ale ja som si ten pocit voľnosti užívala naplno. Musím si to ešte pred odchodom zopakovať.
Výlet, ktorý bol aj takou malou rozlúčkou s Liang, dopadol nad očakávania dobre. Kopec srandy, žiadne zbytočné riešenie detailov. Joj, páčilo sa mi a vrátila som sa do centra nabitá energiou do ďalšieho týždňa, kedy sa mali vrátiť šéfovci z dovolenky a tiež prísť nové dobrovoľníčky. Zas len tie baby.
Na záver môžem len zopakovať, že Ubud musíte pri ceste na Bali navštíviť. Hoci je miestom, kam prichádza mnoho turistov a tomu sa aj obchodníci prispôsobili, je vkusné a má svoje sympatické čaro.