Pura Lempuyang
Apríl sa niesol v duchu odchodu všetkých dlhodobých dobrovoľníkov, s ktorými som tu bola od môjho začiatku. Kanaďan Xavier odchádzal po 4 mesiacoch, Rumunka Madalina po 6 mesiacoch a direktorka Intan z Jávy po roku. Aby nezabili posledné víkendy v centre rozmýšľaním nad tým, čo budú robiť po skončení dobrovoľníctva a ja rozmýšľaním, čo budem robiť po ich odchode, vymysleli sme si výletíky.
Hneď prvý víkend sme sa vybrali vo štvorici: ja, Madalina, Xavier a Intan vyjsť 1700 schodov k jednému z troch „materských“ chrámov na Bali – Pura Lempuyang.
Ráno o 9 už pred centrom čakal taxikár Suriana, ktorý nám mal robiť celodenného šoféra. Cenu sme dohodli vopred – 400 000 IDR, v eurách približne 25€ pre 4 osoby. Z centra sme vyrazili smerom na sever – Candidasa, Amlapura, Jasri, Pura Lempuyang. Vďaka krásnemu počasiu sme si mohli oči vyočiť na tú nádhernú zmes farieb. Sýtozelené ryžové políčka, palmové lesy, drevené domčeky s jasno modrou oblohou v pozadí. Cesta ubehla ani neviem ako a po necelej hodinke sme sa autom štverali na kopec Gunung Lempuyang, na ktorom chrám stojí. Rovné cesty sa stočili do serpentín a Madalinu sediacu vedľa mňa začal oblievať studený pot a už len prehĺtala naprázdno. Chvalabohu cesta trvala kratšie než jej žalúdok dokáže zniesť a vyskakovačky za jazdy z auta neboli nutné. Pristáli sme na hlavnom parkovisku rozprestierajúcom sa pod chrámom. Hoci sa hovorí o jednom chráme, Pura Lempuyang je komplex šiestich chrámov rozhodených v kopci na trase k tomu najvyššiemu nachádzajúcemu sa vo výške 1032 m. n. m.
Na parkovisku si nás hneď pri príchode odchytil ukecaný anglicky a francúzsky rozprávajúci Balijčan, ktorý nám porozprával viac o celom mieste. Keďže celé rozprávanie viedol po francúzsky, zachytila som akurát „merci“ od Xaviera na konci rozprávania. Tento rozprávač mal na starosti výber vstupného a požičovňu sarungov (sarung - šatka, ktorú musí mať každý, žena či muž, pri vstupe do chrámu). Cena vstupného a zapožičanie sarungu predstavovala približne 1€. Balijčan nám pri vysvetľovaní cesty nahor k hlavnému chrámu ukázal aj mapu podľa ktorej sme usúdili, že sprievodcu nepotrebujeme. Stratiť sa nebolo kde, stačilo sa nechať viesť chodníkom vedúcim nahor. Na trase bolo len jedno miesto, kde sme mali na výber 2 cesty – menej náročnú dlhšiu cestičku alebo kratšiu so strmými schodmi. Po vypočutí všetkých rád sme poďakovali a prvými schodmi sme zahájili turistickú výpravu s cieľom dostať sa až na vrchol.
Mapa cesty k najvrchnejšiemu chrámu Pura Lempuyang, ku ktorému vedie viac ako 1700 schodov
Hoci sme nezačali úplne skoro ráno, počasie nám prialo a slnečno sa striedalo s oblakmi, ideálne na turistiku. Okrem nás boli chodníčky plné veriacich z celého Bali, ktorí sa prišli pomodliť a s košmi plnými kvetov a drobného jedla si to mierili rovnakým smerom. Na každom kroku sme tak popri fučaniu odzdravovali usmievajúcim Balijčanom a ak nám vyšiel dych, tak sme prehodili aj zopár slov.
Priebežne sme robili minútkové zastávky na poriadny nádych výdych a išlo sa ďalej. Keď sme postáli dlhšie, znovu rozbiehanie do kopca bolo oveľa náročnejšie. Celkovo sa však dal výstup s fľašou vody zvládnuť v pohode, niekoľko úsekov bolo náročných na kondičku, ale po nich vždy nasledoval miernejší úsek. Musela som si zvykať len na potoky potu, ktoré boli kvôli vysokej vlhkosti šialené.
Bez zbytočných rečí, ktoré by nás vyčerpávali sme stúpali nahor a každý bol ponorený do vlastných myšlienok. Ja som myslela hlavne na opice. Ešte dole na parkovisku nám o nich povedal náš kámoš pri vstupnom. Mali sa objaviť v poslednom úseku pred najvyšším chrámom a vraj sú pekne drzé. Upozornil nás, aby sme si skryli fľaše s vodou, slnečné okuliare a iné drobnosti do tašky, po tých vraj idú opice ako prvé. Ak sa chce s nimi niekto naťahovať napríklad o balík čipsov, tak vyhráva ten, kto je neodbytnejší, väčšinou opice. My sme stretli našťastie len jedného opičiaka, a ten bol zrejme nažraný, lebo si nás takmer nevšímal a po chvíľke zmizol v stromoch. Pre istotu sme boli v strehu celou cestou, ktorá viedla cez les, no prebehlo to bez stretov. Nám sa opice vyhýbali, ale myslím si, že Balijčania nesúci plné koše darov pre bohov sa museli viac oháňať, aby sa ich zbavili. Hoci som nevidela žiaden súboj, viacerí z pútnikov nás na opice upozorňovali. Opičí úsek sme teda prešli bez ujmy a po pár posledných desiatkach schodov sa nám ukázal posledný chrám. Pred ním sedela usmievavá rodinka oddychujúca pred cestou nadol. Hneď nás vyspovedali, kto sme, odkiaľ sme, na koľko sme tu, ako sa nám páči, aj keď to niekedy lezie na nervy, oni boli naozaj veľmi milí. Nakoniec nás dokonca poprosili o spoločnú fotku, z čoho sa veľmi tešili. Úvod do chrámu sme mali teda nanajvýš príjemný a pokračovali sme meditáciou na práve prebiehajúcej ceremónii. Pri vstupe do chrámu sme si posadali na zem do zadných radov a okrem meditácie sme mohli pozorovať ako celý proces modlenia a ďakovania bohom prebieha.
Ceremónia mi trochu pripomínala katolícku omšu. Taktiež mala zaužívaný postup úkonov - klaňanie, spievanie, svätenie vodou a namiesto prijímania hostie dostávali zrnká ryže, ktoré si lepili na čelo. Rozdielom však je, že tu nie je jedna ceremónia pre všetkých putujúcich, ale veľa menších ceremónií. Každá skupinka, ktorá príde si urobí vlastný obrad a nepotrebuje pri tom ani kňaza ani miništrantov. Úlohu vedúcich preberajú starší členovia zo skupiny.
Hinduistický obrad
Po zrelaxovaní tela aj duše sme sa ešte pokochali výhľadom a išlo sa nadol. Očakávala som, že cesta nadol bude väčšia makačka ako to tak býva, ale prekvapivo bola jednoduchšia a tiež ubehla oveľa rýchlejšie. Rýchlejšia bola asi preto, že nás hnal hlad a nevedeli sme sa dočkať poriadneho obeda. Pôvodne sme mali na pláne po tejto túre absolvovať ešte jedno miesto – Gunug Kawi vzdialené vyše 2 hodín jazdy od Pura Lempuyang, no bolo už dosť neskoro a plány sme zmenili. Po dohode so šoférom sme vybrali mesto Amed, pol hodinka cesty.
Šofér nás vysadil v reštaurácii Amed café, kde sme sa vyhladovaní pustili do obžerstva. Po takom športovom výkone sme si zaslúžili, nie? :) Ja som začala džúsom, potom pražené arašidy, grilovaný tuniak s balijskou pikantnou omáčkou a ryžou (bez ryže ani jeden deň), pár kúskov pizze a na záver ovocný tanier. Ostatní pri stole boli na tom podobne, a tak po vylízaní tanierov sme sa ledva odkotúľali na lehátka pár metrov od nás s výhľadom na more. Až po obede som si všimla na akom parádnom mieste si vylihujem. Reštaurácia priamo na pláži, len zopár ľudí, potápači, pokojné priezračné more, pohodička. Ideálne miesto pre oddych :) Jediným mínusom je kamienková pláž, ktorá mi tento krát až tak neprekážala, keďže som sa plávať nechystala.
Dobre napapaní sme všetci zalomili ako bábätká a zobudili nás až detské hlasy. Po otvorení očí som zbadala miestne decká, ktoré mali ruky ovešané náramkami a ponúkali ich na predaj. To je odvrátená strana menej prosperujúcich častí Bali – deti predávajúce rôzne drobnosti ako náramky, čipsy, cukríky, žuvačky. Niektoré z týchto detí sú ešte len prváci či druháci. Pozitívom je, že do školy chodia a nevidno, že by boli zanedbané či vyhladované, no fakt, že ich rodičia nechajú toto robiť nie je veľmi potešujúci.
Už sa schyľovalo k večeru, tak sme sa oddýchnutí a vyspaní postupne pozdvíhali, zaplatili účet a nasadli do auta. Šofér nám dal na výber z dvoch ciest vedúcich domov. Kratšia vedúca vnútrozemím a druhá lemujúca pobrežie. Samozrejme, že sme si vybrali tú druhú. Ja byť v koži šoféra, tak túto cestu ani nespomeniem, prípadne si vymyslím, že je uzatvorená. Vystihuje ju prívlastok dobrodružno-nebezpečná. Hoci sme sa my štyria len viezli, sem tam sme zatajovali dych spolu so šoférom, ktorému miestami určite nebolo všetko jedno.
Amed je očarujúce miesto rozprestierajúce sa pozdĺž niekoľkokilometrovej úzkej cesty, s mnohými krásnymi zákutiami skrytými za hustými stromami. Ale tá cesta. Na niektorých miestach sa zúžila na šírku postačujúcu len pre jedno auto, a tak pri strete dvoch protiidúcich áut musel jeden cúvať. Cúvať však na ceste plnej kopcov a zákrut je poriadne nebezpečné. Ani nie tak pre zrážku s autom, ale s motorkou. Motorkári tu jazdia ako o preteky hoci nemajú šancu vidieť čo ich za zákrutou čaká. Okrem rútiacich sa motorkárov treba dávať pozor aj na odstavené motorky niekedy siahajúce do polovice cesty. K tomu všetkému ešte samovražedné kohúty, deti hrajúce sa uprostred cesty a nakoniec jamy, niektoré s hĺbkou pol metra a cez celú cestu.
Tento tridsaťkilometrový úsek cesty zabral šoférovi takmer hodinu, a to išiel na náš vkus až príliš divoko. Prekvapivo všetci účastníci prežili bez ujmy! S kohútmi to sem tam nevyzeralo jednoznačne, ale prežili.
Po príchode do centra sme sa rozpŕchli do izieb a okamžite zaľahli do postelí. Bol to však super deň, ktorý nám prevetral hlavy a nabil energiou na ďalší týždeň.