Zoznamovanie sa s novým pôsobiskom

Moje prvé dni na Bali sa točia predovšetkým okolo vzdelávacieho centra, v ktorom bývam, jem, pracujem, trávim voľný čas a preto sa nasledujúce riadky budú točiť len okolo tohto miesta. Ale nič sa nebojte, to že som len tu, neznamená, že som nič nezažila. Tu sa toho deje niekedy až príliš.

Naše centrum má veľmi zaujímavú polohu, nachádza sa medzi malou moslimskou a hinduistickou dedinou (dedina znamená asi 30 domov, z toho každý šiesty má buď obchod alebo reštauráciu alebo sa tam robia masáže). Ľudia výnimočne priateľskí, radi si pokecajú, vedia celkom fajn anglicky a keď im vždy poviem, že tu robím, neobťažujú ma službami pre turistov. Okrem prechádzky do obchodu sa môžem prejsť aj po asi 400m dlhej pláži a tým to vlastne končí. Potom sa dá ísť ešte na hlavnú cestu, ktorá je čistý tankodrom, takže chodím po hlavnú cestu a späť :) 

Na mape by ste ma hľadali dlhšie, kedže Google mapy nemajú Bali príliš pokryté. Ale aspoň moju približnú polohu nájdete na mape v časti  Kontakt.

1. Začnem od toho najdôležitejšieho - PRAVIDLÁ

Máme tu v centre niekoľko pravidiel, ktoré sú síce striktné (žiadne fajčenie, pitie alkoholu, romantické a sexuálne prejavy), ale dodržiavať sa dajú bez problémov, teda aspoň prvé 2 týždne sa mi zdajú bez problémov. Všetko kvôli deťom, aby sme im ako učitelia išli príkladom.

No horšie to je s pravidlom obliekania. Ženy musia mať zahalené ramená a kolená, bez výnimky. Keďže nám rodičia zverujú svoje deti, musíme sa podriadiť miestnym zvykom aj my v centre a fungovať podľa nich. Pravdou je, že som si toto pravidlo prečítala v hŕbe dokumentov od organizácie ešte pred odchodom, ale píše sa všeličo. Tak samozrejme, že si na Bali nebudem ťahať tričká z dlhým rukávom a dlhé gate. Doma si z toho všetci robili srandu, jasné, že aj ja. No po prvých dňoch v centre som sa dosmiala. Prvý deň v tričku bez rukávov si moji kolegovia dobrovoľníci neodpustili poznámky, či som čítala pravidlá a ja som sa so sklopeným nosom pobrala do izby lepšie popozerať obsah batožiny. Z plného kufra letných outfitov som vybrala asi 3 vrchné a 3 spodné kúsky, ktoré spĺňali kritériá.

Nasledujúce dni boli však katastrofálne. Cítila som sa ako najväčší humusák. Vonku v kuse tradične okolo 30°C, asi 120% vlhkosť a ja na sebe leginy a tričko s krátkym rukávom z materiálu asi nie najvhodnejšieho. Nechutné to bolo, fakt som smrdela. Špekulovala som nad tým ako prefintiť toto pravidlo.

No po 2 týždňoch mám pocit, že si zvykám. Nie na ten smrad, ale na to teplo a už sa tak nepotím, ani tuším tak nesmrdím. A aj keď po tom, čo deti opustia centrum si môžem nahodiť šortky a tielko, večer ma to ozaj neláka, keď ma tu idú zožrať komáre. Niektoré letné kúsky v mojom kufri majú teda oddych a ja si zvykám byť v tom teple zahalená od hlavy po päty.

S pravidlom obliekania úzko súvisí aj pravidlo kúpania. Na dvore bazén, more pár krokov od domu, no kúpať jedine zahalená alebo v plavkách ale až po západe slnka, aby náhodou niekto z miestnych neuvidel. J Aj keď jedna výnimka je. V bazéne sa môžeme kúpať za bieleho dňa a v plavkách, v nedeľu, kedy v centre nemáme vyučovanie. Vyskúšala som to hneď prvú nedeľu, ale keďže cez náš dvor vedie skratka, ktorú ľudia z dediny sem tam využívajú, zrovna išli tadiaľ deti a ja som sa utekala skryť do kuchyne, aby som ich náhodou nepohoršovala. Bolo to celkom smiešne ako som splašene utekala cez tie naše lávky na dvore, ale myslím, že ma nezbadali a mám čisté svedomie.  

2. Slogan, ktorý je 100%ne aplikovateľný na naše centrum – YOU ARE NEVER ALONE HERE! (nikdy tu nie si sám) Nikdy, aj keď si myslím, že som sama, stačí sa viac rozhliadnuť.

Zvieratká sú tu všade. Ako je náš dom otvorený pre rôznych návštevníkov, tak si sem chodia aj všetky možné zvieratká. Okrem týchto nelegálnych tu máme však aj niekoľko legálne nasťahovaných, a tými začnem.

Kráľom je tu 9-ročný pes Thor. Patrí nemeckému manželskému páru, oni sú tu direktormi centra. Stále lehní, sem tam žere, veľmi pokojný a vyzerá ako také bábo. Hneď za ním bol malý zajačik Peanut. Kúpili ho títo manželia svojmu 3-ročnému synovi. Neprešiel však ani týždeň, chudiatko malé požralo, čo nemalo a pošlo. Zožral zrejme otravu pre potkany. A tým sa dostávam k ilegálnym obyvateľom. Do včerajšku som si myslela, že príbehy o živých potkanoch sú minulosťou. Nie, nie. Včera, keď som si myslela, že som tu sama, po našej obývačke sa veselo prechádzal malý potkančok. Vyzeral skôr ako myš, no to je druh potkana, ktorý žije na blízkych ryžových poliach. Je to milé, ale skôr na tom poli, než tu. Teraz mávam už nohy radšej hore na stoličke, pre prípad...  Ale toto nebolo moje prvé stretnutie s potkanom na Bali. Tu je krátky zápis z môjho prvého stretnutia.

Autentická príhoda z 6.2.2014

Dnes sa obyvatelia nášho centra po odučení hodín rozdelili na 4 tímy. 2 tímy odišli von a zostávajúce 2 tímy sa rozdelili na 1, ktorý opravoval zariadenie na robenie vodopádu na našom úžasnom dvore a druhý tím – ja a Greg (nemecký manžel) sme hľadali pôvodcu smradu v našej kuchyni. Greg ho vypátral podľa smeru letu múch – pod kuchynskou linkou. Po nájdení viacerých odpadkov sme našli pôvodcu – malého potkana z ryžových polí, ktorý zrejme požral nastraženú otravu a potiaže ho chytili pod kuchynskou linkou. No ale nabehli sme my ako čistiaca čata a problém vyriešený, potkan uprataný, miesto vydezinfikované a smrad preč! :)

Potom sú tu častými, ale naozaj tichými spoločníkmi jašterice. Tie sú tu však vítané – chytia aspoň niečo z toho hmyzu, čo tu okolo nás je.  Ďalšími sem tam tichými sú aj žaby, inokedy však majú výstupko nech nezabúdame, že ich tu máme.

A okrem zvieratiek, ktoré som zažila, sú dalšie, ktorých som len počula od dobrovoľníkov, ktorí sú tu dlhšie. Mali už v bazéne jaštericu. Teda miestni volajú toto zviera jašterica, ale vyzeralo to skôr ako malý krokodíl. Avšak vraj nehryzie stále, len keď sa bráni, preto je rozdiel medzi ním a krokodílom. Mali tiež už v kúpeľni pytóna, ktorý tak isto nie je nebezpečný, keďže nie je jedovatý, len škrtí.

Vidíte teda, že som na bezpečnom mieste, len si treba zvyknúť na pocit, že nikdy neviem vedľa čoho sa zobudím.

3. A môžem prejsť k svojej práci

Tá časť kedy musím tráviť čas na počítači zaujímavá nie je, aj keď mi žerie väčšinu času, hlavne, ak polovicu z toho času len čumím na monitor, kde je „Stránka sa nedá zobraziť“ a čakám kedy internet znova naskočí.

Zaujímavejšie je učenie a čas, kedy sa mám venovať deťom. Zatiaľ to síce úplne ako srandu neberiem, skôr je to makačka a na prvé hodiny chodím vyklepaná ako to prebehne. Normálne sa musím pripraviť, čo budem učiť, čo sa budeme hrať. Máme mať hodiny také voľnejšie, plné zábavy, ale máme tak isto osnovy, čo ich treba naučiť. Inak vymýšľanie tých hier je niekedy náročnejšie než učenie. Je teda zo mňa regulérna úča angliny a počítačov. Mám 3 triedy – tretiakov, siedmakov a ôsmakov. Pri tých menších sa snažím hlavne udržať pozornosť a tých väčších zaujať a získať si aspoň trochu rešpektu. 

Deti sú však zlaté. Vysmiate, stále je tu kriku, buchotu, dupotu. Na hodiny chodia ako sa im chce, ale vždy nejaké prídu. Fuu, ale s tými menami to je horšie. Niektoré mi povedali svoje meno už aj 5 razy a stále ich neviem. Avšak na svojich hodinách som zaviedla hry s menami, tak už mám niektoré zapamätané. Napríklad, aké mená majú. Dievčenské – Icha, Susi, Mahendri, Made, Wilya, Indri, Neva, Ayu, Diha, Cintya, chlapčenské – Angga, Affriza, Roni, Ngurah, Diva, Hendra, Suriana, Yoga. Avšak to sú len skratky. Ich celé meno je napr.: Ni Kadek Ayu Dewa Pratiani a potom sa z neho vyberie jedno slovo a to je akože meno.

Keď je tu naraz 40 detí, tak to sa samozrejme stále niečo deje a zrejme ma ešte len začnú prekvapovať. Ale na fackajúcich deťoch sa budem asi stále smiať. Prvý krát keď som videla ako strelila jedna druhej facku chcela som ju napomenúť, to sa nerobí. Ale potom som zistila, že len jej zabíjala na líci komára. A keďže je tu komárov viac než dosť, stáva sa to často a ja sa len smejem ako si dokážu vlepiť a pritom je to všetko v dobrej viere pomôcť :)

Viem, že by vás určite zaujímali fotky detí, ale bude vám musieť stačiť textová časť a fotky dodatočne osobne. Podpísala som totiž dokument, ktorý mi ich zverejňovanie z viacerých dôvodov nedovoľuje.

Hoci väčšinu času trávim v centre, už ma pár krát kolegovia z centra vzali von prevetrať sa. Pri jednom večernom výjazde som mala celkom milý zážitok.

Autentická príhoda z 9.2.2014

Čo znamená objednať si na Bali veľký Bintang? Dnes som vyskúšala a keďže pivo môžem, tak ma to potešilo. Veľké pivo je 0,75l fľaša. A nie zlé pivo, jedno z tých middle class, ktorým nič nepokazíte.

Boli sme v Candidase, živá kapela, milí ľudia, až na tých plešatých turistov s pivom a miestnou Balijčankou. Nie je to úplne bežné, ale sem tam sa vyskytnú aj tu v menších mestečkách.

A mám za sebou aj prvý ozajstný 1-dňový výlet na Bali! Išli sme sa pozrieť na vodný palác Tirta Gangga vo východnej časti Bali, asi hodinku od nášho centra. 

^{Tirta Gangga (Water Palace)}

Už len cesta tam bola super zážitkom. Prvý krát som sa viezla na motorke, síce zatiaľ len ako spolujazdec, avšak môj čas príde. Úžasný pocit viezť sa týmito cestami, okolo zelená džungľa, krása. Z tohto pohľadu mi cesta už taká šialená nepripadala ako keď stojím pri ceste peši a autá sa mi len tak mihajú pred očami. Tankovanie na cca 60 km nás vyšlo 1€ + požičanie motorky cca 4€. Vstup  do Vodného paláca 0,75€, parkovanie 0,1€. A už ani nebudem ďalej s cenami pokračovať. Záver z toho je asi taký, že chodiť a poznávať tento nádherný ostrov je aj cenovo veľmi prijateľné, keby si to tak nevyžadovalo tú prvotnú mega investíciu na letenku. Pri motorkách sa však oplatí dávať pozor, keďže poistené nie sú. Keď sa niečo zničí vašou vinou, tak si to musíte aj zaplatiť. Preto je dobré mať pripoistenie na zodpovednosť za škody spôsobené tretím osobám.

Vodný chrám bol nádherný, turistov len zopár, príjemná atmosféra na rozjímanie. Len sadnúť a užívať si to. Pri meditovaní však pozor kam si sadáte, je tu celkom dosť mravčekov, ani neviete ako a sú všade a ľúbia štípať. Sú tu aj 2 bazény, v ktorých sa dá kúpať, vstupné je opäť smiešna suma a kúpať sa v takom prostredí určite stojí za to. My sme odolali kúpaniu, lebo po prechádzke pomedzi jazierka sme sadli na motorky a zamierili sme k White Sand Beach (Pasir Putih), poloha asi pol hodinku od nášho centra. Piesok nebol úplne biely, skôr čierno biely, ale viac bielych zrniečok :). Lehátka sú tu rovno pri plážových reštauráciách, takže si na ne ľahnete a priamo si môžete objednať obed, ktorý si zjete buď v reštaurácii alebo vychutnáte priamo na lehátku. Mada, jedna z dobrovoľníčok s ktorou som bola, tu poznala majiteľov v jednej reštaurácii, takže sme mali obed so zľavou a príjemne sme si pokecali. More bolo šialené. Neskutočné vlny, cca 1,5 m. 2 hodiny v kuse som sa hádzala do vĺn, sranda neskutočná. Nevadilo nám ani, že začalo pršať a jašili sme sa ďalej. Sem tam to bolo aj trošku nebezpečné. Ďalší dobrovoľník, ktorý bol s nami skončil s riadnymi odreninami na hrudi, ruke a nohe – oškrel sa o piesok. No tí kámoši z reštaurácie mu na to dali nejakú miestnu medicínu, tak by sa mu to malo vyliečiť.

Okolo pol4 sme sa rozhodli ísť domov aj napriek dažďu, keďže teraz je tu každé poobedie daždivo, zbytočne by sme čakali na slnko. Cesta domov nič moc s dažďom v očiach, a to som ani nešoférovala. No zvládli sme a prišli sme v plnom počte živí a zdraví.

Záverečný pocit veľmi dobrý. Stihol sa mi trošku spáliť nos, ale ostatok tela zostáva pekne v odtieňoch snehu.

A na záver ešte jeden hlboký zážitok.

Návšteva organizácie Jembatan Senang (The happy bridge) z 10.2.2014

Dnes sme boli navštíviť aj inú nadáciu fungujúcu v Candidase. Dôvodom je snaha nadviazať spoluprácu a spojiť tak naše zdravé deti z ich hendikepovanými a obohatiť tak obe strany.

Ich myšlienka je skvelá. Holandskí manželia – učitelia už na dôchodku sa zrejme po predošlých dovolenkách na Bali rozhodli založiť nadáciu na pomoc miestnym mentálne hendikepovaným deťom. Majú tam síce len 12 detí, no za 5 rokov fungovania je až neuveriteľné ako im dokázali zmeniť život, samozrejme v dobrom. Tieto deti boli predtým len doma, nikto sa s nimi ani len nerozprával, rodičia ich nikam nepúšťali, nevenovali im pozornosť. Hinduisti totiž veria, že takto chorí ľudia viedli v minulom živote veľmi zlý život, majú zlú karmu a teraz za to pykajú. Znamená to tiež nešťastie pre celú rodinu, keďže takéto dieťa majú rodičia na krku, nevydá sa/neožení sa, neprináša im žiadne peniaze do rodinného rozpočtu.

Táto nadácia založila centrum, v ktorom učia miestni ľudia vyškolení profesionálmi z Holandska na učenie hendikepovaných detí. Vďaka ich láske a starostlivosti sa z neželaných a trpených detí stávajú plnohodnotné bytosti, ktoré mali tú smolu, že sa narodili na pre nich nesprávnom mieste. Nerozprávajúce deti začali komunikovať, rozvíjajú si rôzne zručnosti a sú aj samostatnejšie.

Keďže rodiny sú naozaj veľmi chudobné a každý výdavok navyše je nepredstaviteľný, nadácia platí rodičom PHM aby vedeli svoje deti doviezť na motorkách do centra a tiež dáva deťom pomôcky a hračky, ktoré môžu doma používať. Peniaze pochádzajú od darcov prevažne z Holandska, kde nadácia funguje a manželia, ktorí ju založili trávia striedavo pol roka na Bali a pol roka v Holandsku aby mali fungovanie pod palcom.

Myslím si, že je to krásny spôsob zúročenia dlhoročných vedomostí pre tak zmysluplnú vec. Tu je web stránka organizácie https://www.jembatansenang.nl/

Prvé 2 týždne sú za mnou a so zvýšenou koncentráciou výskytu potkana v našej domácnosti sa zrejme zintenzívnia aj moje výjazdy za dobrodružstvami. Tak sledujte stránku, budem vás informovať!