Sever Bali
S marcom prišiel aj môj nárok na prvý predĺžený víkend, t.z. sobota, nedeľa, pondelok mimo centra. Otázka kam sa vydať, pretože zaujímavých destinácií je tu viac než dosť. Pri plánovačkách som sa dala dokopy s Xavierom, dobrovoľníkom z Kanady a rozhodli sme sa prebádať sever Bali. Dôvod prečo ísť na sever bol pozrieť si miesta, kde turisti nie sú samozrejmosťou a kde more a pláž nehrajú hlavnú úlohu.
Ubehlo už niekoľko týždňov od nášho výletu. Schválne som počkala s písaním kým sa mi ten mix pocitov aspoň trochu poukladá a budem schopná písať o tom vecne, aspoň sčasti. Utvrdila som sa v tom, že nie je jedno s kým cestujete. Príjemná spoločnosť vám aj z prechádzky na fialky urobí nezabudnuteľný zážitok a naopak osoba, s ktorou si nerozumiete vám môže najúžasnejšie miesto na zemi kompletne znechutiť. Tento krát som neriešila, že sa s Xavierom veľmi nepoznáme, išlo len o pár dní a to sa dá vydržať aj s najväčším debilom.
Deň odo dňa bolo však jasnejšie, že je úplne iná krvná skupina. Nudný Kanaďan s trápnym zmyslom pre humor. Na druhej strane, napriek odlišným názorom a pohľadom, nekonfliktný a otvorený neplánovaným veciam. Takže vydržať sa to dalo a pobehali sme sever krížom krážom, no to, že sme takí odlišní nás nútilo robiť kompromisy pri všetkom, a tak pre mňa bol celý výlet na 50%.
Úvah na tému cestovateľský partner stačilo a prejdem k tomu, čo som videla, zažila :)
V sobotu ráno sme nasadli v Padangbai na autobus do Ubudu, kde sme následne prestúpili na ďalší autobus s konečnou zastávkou Lovina. Pri kúpe lístka ma prekvapilo, že je tu jediná autobusová spoločnosť, ktorá spája východ/ juh so severom – Perama Tour https://www.peramatour.com/. Voľba bola teda jasná a museli sme sa uspokojiť s autobusom bez klímy. Aspoň sme mali autentickejší pocit z cesty :)
Naše delo z Padangbai do Ubudu
Do Ubudu sme sa viezli 1 hod 15 min v poloprázdnom autobuse a hoci som si cestou chcela čítať svojho Lonely Planet sprievodcu, po pár minútach snaženia som to vzdala a radšej som pozorovala život za oknami autobusu. Jazda ako na horskej dráhe s veľa veľa jamami. Vytrasení sme pristáli pred obedom v Ubude. Pôvodne sme netušili, že budeme musieť prestupovať na iný autobus a už vôbec sme nevedeli, že budeme naň musieť čakať vyše hodinky. Našťastie sme sa nikam neponáhľali a hodinku času sme využili na prehliadku Yoga Barn https://www.theyogabarn.com/. Xavier už v Ubude bol, tak mi robil sprievodcu. Yoga Barn je takou komerčnou oázou pokoja. Je to miesto, kam sa ľudia z celého sveta zliezajú, aby zabudli na všetok zhon a stres. Nájdu tu hodiny jógy, pilatesu, meditácie; ubytovanie, reštauráciu ponúkajúcu samé bio, raw a makrobiotické jedlá a krásne prostredie, v ktorom sa celý komplex rozkladá. Miesto vyzerá super, no na mňa je príliš umelé. Po prechádzke areálom sme si sadli na bio kokosový drink a po ňom sme sa vrátili na stanicu, kde sme nasadli do svojho autobusu, teda vlastne dodávky do mesta Lovina. Tento krát nás bolo o pár pasažierov viac, čo by v autobuse nevadilo, no na dodávku akurátny počet. A spolu s batožinami to bolo len tak-tak. Zo začiatku sme sa celkom potili, natlačení na seba, ale ako sme sa blížili k horám, tak prituhlo a veru aj okienko som si musela privrieť. Kým pri mori je neustále nad 30°C, na horách sa teplota pohybuje okolo 22°C. Je to príjemné na schladenie, ja však preferujem tie naše upotené 30-tky :) Cestou nám šofér zastavil na cikpauzu v Bedugule. Okamžite sa na nás vrhli obchodníci lemujúci cestu s varenou kukuricou, rôznymi snackmi a jahodami. Bedugul je preslávený pestovaním jahôd, pre ktoré sú balijské horské podmienky ako stvorené. Je to sranda, že na Slovensku sú jahody letnou záležitosťou a tu sa spájajú s najchladnejším možným prostredím. Ja som odolala nakupovaniu, keďže som sa tešila na poriadny obed, Xavier kúpil všetko čo sa dalo. Najprv zjedol pol kila jahôd, z ktorých sa mi dve jahôdky ušli (naše slovenské sú oveľa sladšie). Potom sa po jahodách pustil na varenú kukuricu a nakoniec to spláchol vodou. Ja som bola „posraná“ už len z toho ako som to videla. Napriek tomu, že on je zvyknutý jesť piate cez deviate, toto bolo už aj na jeho zažívanie príliš a v kombinácii s krásnou horskou serpentínovou cestou po 5 minútach jazdy začal ozelenievať a už som len čakala kedy budem kričať stop. Nebolo mu chudákovi všetko jedno a ani mne, keďže som sedela tesne vedľa. Chvalabohu zvládol to. Po horských cestách sme zišli do druhého najväčšieho balijského mesta Singaraja a odtiaľ to bola už len chvíľa cesty do Loviny. Po príjazde do našej destinácie sa Xavier išiel hneď ponaťahovať na trávu a ja som sa usadila k stolu, kde nás čakalo ďalšie prekvapenie – obed v cene lístka. O chvíľku prišiel aj Xavier, najedli sme sa spolu (už chytil aj farbu) a dobrodružstvo sa mohlo začať.
Zhrniem náš prvý dojem z Loviny – neodbytní ľudia. Od momentu, kedy sme vystúpili z dodávky sme boli obklopení miestnymi, ktorí nám ponúkali izbu, motorku na prenájom, potápanie, šnorchlovanie a všetko možné. Odolali sme nátlaku a vybrali sa spoznávať Lovinu peši. Blúdili sme teda mestom a stretli sa ešte s mnohými už dosť otravnými prehováračmi. Po hodine sme sa dostali k jedinej licencovanej požičovni motoriek v Lovine nachádzajúcej sa pri soche delfína na námestí Binaria, ktorú nám odporučil recepčný z jedného hotela. Tešili sme sa, že konečne budeme mať aspoň motorky a pobeháme okolie, ale chvíľu to vyzeralo, že motorky ani nebudú. Prvý z problémov bol, že sme neboli zatiaľ nikde ubytovaní, a tak nám chýbala záruka, že im neodídeme s motorkami do zahraničia, čo sa im už v minulosti stalo. Druhý problém - doklady. Ako záruku sme mali každý nechať pas. Fakt je, že by som mala obavu nechať svoj pas len tak niekomu, avšak ja som pas ani pri sebe nemala. Svoj pas som dala agentovi, ktorý mi vybavuje predlženie víz. Tak isto som nemala ani občiansky, v peňaženke som našla len slovenský a medzinárodný vodičák, čo ako záruka nestačilo. Xavier na tom nebol lepšie, mal len kópiu pasu a balijský vodičák (mimochodom s už prepadnutou platnosťou). Made - vlastníčka požičovne bola z nás hotová, keď jej polovica údajov potrebných na vyplnenie formuláru chýbala a samozrejme mala obavy požičať motorky osobám bez dokladov. Nakoniec sme sa však dohodli. Zaplatili sme za 3 dni prenajatia motorky, Xavier nechal kópiu pasu a balijský vodičák a na cesty sme sa vydali len s mojim medzinárodným vodičákom. Xavier riskoval, jazdiť na motorke bez dokladov, no bola to jediná možná kombinácia. Pravdou je, že som doteraz nestretla policajtov kontrolujúcich doklady na cestách, náhoda je však blbec. Počula som už príhody, kedy si policajti na turistoch zgustli a ak aj doklady mali v poriadku, vždy si nejaký nedostatok našli, aby z toho mali rupie do vačku.
Bez dokladov, no s motorkami sme sa vydali na cesty a prvou zastávkou boli prírodné kúpele s liečivou vodou – Air Panas Banjar 15 minút od Loviny.
Air Panas Banjar
Vstupné do bazénov symbolické, ani nie 1€. Nachádza sa tam jeden veľký bazén a 2 malé, kde je ideálne sa len posadiť a nechať masírovať prúdom padajúcej vody. Voda pochádza priamo z vulkánu, má príjemnú teplotu 37°C a liečivé účinky pri reumatologických ochoreniach. Pár hodiniek sme sa močili, relaxovali, rozprávali s miestnymi (turisti tu neboli takmer žiadni) a okolo 18:00, keď začali vypúšťať bazény bol čas odísť. Ešte len keď sme do kúpeľov prichádzali, všimli sme si hneď vedľa možnosť ubytovania priamo v džungli - Pondok Wisata Grya Sari. Nocľah sme potrebovali, tak sme sa rozhodli ísť pozrieť izby. Z hlavnej cesty viedol k bungalovom most, ktorého koniec sa v hustom poraste takmer úplne strácal. Po prechode mostom sme sa dostali do otvorenej recepcie, kde nás spolumajiteľka uvítala a ochotne ukázala jednu z izieb. Nádherné prostredie, bungalovy obklopené divokou prírodou a úplný pokoj. Po prezretí izby, ktorá bola príjemná a čistá, v cene zapadajúcej do nášho rozpočtu (približne 13€ pre 2 osoby s raňajkami) sme sa rozhodli zostať.
Hodili sme sprchu, chvíľku posedeli na verande nášho bungalovu a išli sme do Loviny na večeru a pozrieť nočný život. Celý večer bol v réžii Xaviera, ktorý si mal chuť strašne užiť. V jeho ponímaní „strašne užiť“ bolo prežrať sa v drahej reštike a potom ísť za nočným životom – dať si jeden drink v bare.
Začali sme teda večerou v luxusnej reštaurácii, kde sa cena večere rovnala cene našej izby pre 2 osoby, ale priznávam, že to stálo za to. Lepšieho a šťavnatejšieho tuniaka som nejedla. Bolo to také umelo krásne miesto, s holandský DJom a nórskymi teenagermi, pre ktorých tu bolo pripravené pohostenie. Miesto na spoznávanie tradičnej kuchyne ako stvorené. Keď Xavier dojedol už asi tretí dezert a vypili sme drinky, rozhodli sme sa pre zmenu miesta. Pri otázke kam ísť za nočným životom nám čašníci poradili bar Kantin 21. Veľmi dobre poradili :) Rockovo ladené kapely hrali síce samé prebrané veci, ale išla im karta. Ja som sa super bavila, ale skôr tak vnútorne, po celom dni som sa nevládala ani hýbať. Tanečky teda neboli, aj keď takmer som neodolala. Jeden mladý Holanďan si ma vyhliadol a už zo mňa nespustil oči. Trvalo mi síce pár minút kým som sa uistila, že pozerá na mňa. Mal už aspoň dvojku pod kožu a pozeral sa takým neurčitým smerom. No nakoniec sa odhodlal a oslovil ma. Chudák mal ale takú veľkú krumplu v ústach, že som mu nerozumela ani slovo, a radšej som ho odbila len nech sa už netrápi.
Xavier po hodinke v bare už nervózny pochodoval okolo, kedy pôjdeme naspäť na izbu a ja som ho len prehovárala ešte 2 pesničky, ešte jednu, ... No keď si dala kapela prestávku usúdila som, že je čas. Samozrejme, že ja som mohla zostať dlhšie, no to by nedopadlo dobre :D a tak sme išli na izbu pekne spolu.
Ráno o 8 som vstala vyspaná do ružova, Xaviera som ešte nechala spať a vybrala som sa na raňajky. Tam som stretla veľmi príjemného pána pôvodom z Nemecka, no už niekoľko rokov žijúceho v Ríme s talianskou manželkou, ktorý si po úspešnej kariére užíva dôchodok cestovaním po svete a stretávaním s bývalými obchodnými partnermi. Mali sme veľmi zaujímavý takmer 2-hodinový rozhovor, ktorý prerušil až Xavier blížiaci sa na raňajky. Po jedle sme sa pobalili a zamierili sme k najväčšiemu budhistickému chrámu na Bali - Brahmavihara Arama Budha Banjar. Wow, to miesto bolo jednoducho wow! Neviem ako v čase výstavby tohto chrámu vyberali lokalitu, ale náhodne to určite nebolo. V celom obrovskom areáli pokoj a pohoda normálne vytryskovali zo zeme. Neviem ako to najlepšie popísať. Asi najlepšie na sebe. V mojom prípade býva nemožné nemyslieť na nič. Hlavou mi neustále prúdi milión myšlienok. Tu sa ten tok myšlienok však akosi zastavil a úplne bez problémov som bola schopná len tak sedieť a nemyslieť na nič. Nič ma nerušilo, nič naokolo som si nevšímala. A čo viac, úplne som sa očistila od všetkých myšlienok ako si s Xavierom nerozumiem (ktorých som mala po uplynulom dni v hlave viac ako dosť), sústredila som sa na to, ako si zostávajúce dni urobiť peknými a naozaj to pomohlo :)
Moje očisťovanie mysle v budhistickom chráme
Po meditačnej kúre sme po ceste lemujúcej more zamierili na západ. Xavier chcel ísť až do mesta Permuteran za krásnymi plážami, ale pri pohľade do mapy sme plány zmenili. Príliš ďaleká cesta (40 km) a pritom kopec iných lákavých miest v okolí Loviny by sme nestihli. Iniciatívu som vzala do rúk ja a najbližšou zastávkou bol vodopád – Air Terjun Sing Sing. Cesta bola jednoduchá aj vďaka niekoľkým tabuliam navigujúcim už od hlavnej cesty sme cieľ našli. Motorky sme odstavili na záchytnom parkovisku a odtiaľ pešo nahor. Nahor sme mohli ísť aj so sprievodcom, no ja som usúdila, že netreba a naozaj nebolo treba. Sing Sing sa skladá z 2 vodopádov – menší (v nižšej časti) a väčší (vyššie). K tomu prvému menšiemu sme sa dostali nenáročnou lesnou cestičkou lemujúcou rieku. po 15 minútach sme už boli pri prvom vodopáde. Pod ním bolo jazierko, v ktorom sa dalo kúpať, no jeho mliečna farba ma hneď odradila. Nevidieť čo podo mnou je ma vždy odrádza. Viac ma lákalo objaviť ten druhý väčší vodopád. Cestička k nemu už až taká jasná nebola a pri prvom pokuse sme ju ani nenašli. Xavier to hneď vzdal a vrátil sa k prvému vodopádu. Mne to nedalo a snorila som, až som vypátrala. Cesta viedla skalami nad malým vodopádom, čo nevyzeralo úple stabilne, a tak prišiel čas vymeniť sandále za tenisky. Xavier chvíľu váhal či to so mnou riskne, ale nakoniec som ho presvedčila. A myslím, že neľutoval. Bol väčší, krajší a hlavne cesta k nemu dobrodružnejšia. Mimochodom za celý čas nášho putovania za vodopádmi sme boli úplne sami, žiadni turisti, žiadni miestni predávajúci čipsy. Aj preto som mala pocit, že sme v nedotknutej prírode.
Cesta nadol bola opäť bez problémov a s blížiacim sa večerom sme sa rozhodli ísť do Singaraje, kde sme chceli prespať. Po ceste z vodopádov sme si urobili zastávku v nemeckej pekárni v Lovine a prehodili zopár slov s jej majiteľom. Pán z Nemecka sa oženil s Balijčankou, žili niekoľko rokov v Nemecku a pred 7 rokmi sa presťahovali na Bali, kde rozbehli biznis. Základom je pekáreň, no majú tiež reštauráciu s celodenným menu a obchodík s nemeckými potravinami. Pečú tiež na objednávku a odoberajú od nich pečivo dokonca aj hotely na druhom konci ostrova. A to nie z dôvodu, že by bola táto pekáreň jedinou nemeckou na ostrove. Je ich niekoľko, no táto je najkvalitnejšia - z vlastnej skúsenosti ;) Po občerstvení sme opäť sadli na motorky a so zapadajúcim slnkom sme smerovali do Singaraje, univerzitného a druhého najväčšieho mesta na ostrove.
Toto mesto sa odlišuje od iných hlavne cestami. Žiadne úzke prímorské uličky, ale troj či štvorprúdovky vedúce celým mestom. Táto zaujímavosť je pozostatkom po holandských kolonizátoroch, kedy bolo toto mesto administratívnym centrom ostrova. Môže sa zdať, že jazda po širokých dobre značených cestách bude prehľadnejšia, no týmto miestnym šoférom aj keby dajú betónové panely medzi jazdnými pruhmi, tak ich podlezú. Blázninec! My sme sa do toho ešte snažili hľadať miesto na prespanie. Blúdili sme ulicami, na ktorých ani jedna tabuľka ponúkajúca ubytovanie. Už plní beznádeje sme oslovili mladých Balijčanov či nám niečo odporučia a tí bez váhania sadli na motorku a viedli nás mestom. Zaviedli nás k jedinému hotelu nachádzajúcemu sa v celom meste – hotel Singaraja. Aspoň sme nemuseli váhať, kde prespať. Na výber mali niekoľko typov izieb, z ktorých nám samozrejme ukázali najprv tú najdrahšiu. Ja som chcela vidieť aj lacnejšiu verziu, ktorá sa odlišovala od predošlej len televízorom a cenou o 5€ nižšou. Teda na prvý pohľad. Pri druhom pohľade, po tom čo sme sa ubytovali, bola tá izba pekne nechutná. Nepôjdem do detailov, ale vlhká kúpeľňa bez okien, s veľmi pomalým odtokom v podlahe myslím stačí na urobenie si predstavy. Posteľ bola však čistá a to bolo najdôležitejšie. Po sprche sme chvíľu poležali a aj keď sa nám veľmi nechcelo, hlad nás donútil vypadnúť do mesta niečo pohľadať. Bolo už po 22:00 a všetko pozatvárané. Tým, že v meste nie je nič turisticky zaujímavé, tak tu nie sú ani žiadne reštaurácie. Miestni sa stravujú na ulici, tak nám nezostalo nič iné ako nájsť stánky s jedlom. Po pár minútach sme narazili na uličku so stánkami a pojazdnými vozíkmi, odkiaľ rozvoniavali rôzne špeciality ako nasi goreng (opekaná ryža so zeleninou), soto ayem (polievka s rezancami a vajíčkom), bakso (polievka s mäsovými guľkami a rezancami), sate ayam (mäso opekané na špajdli s arašidovou omáčkou), gorengan (vyprážané placky z tofu, sóje, rezancov, kapusty) a stánok s kopou sladkých a farebných gebuzín. Po včerajšej luxusnej večeri sme dnes jedli na ulici z obitých tanierov a nemalo to chybu. Až na ten pocit prežranosti. Po výdatnej večeri sme išli späť do hotela pred spaním sme ešte pokecali na balkóne s pivom v ruke.
Ráno som bola zas prvá hore a tak som využila čas na čítanie svojho milovaného sprievodcu. Vyšla som na balkón na chodbe nech mám kľud. Po chvíľke ma zbadal zamestnanec hotela a spýtal sa či chcem raňajky. Keď už sa spýtal, tak som súhlasila a následovala som ho na raňajky. Keď som však videla, že na mňa vôbec nečaká, pochopila som, že mám počkať pred izbou a raňajky prinesie na stolík pred našou izbou. Usúdila som správne a o chvíľku sa prirútil s 2 malými nepriehľadnými plastovými táckami (ako z donášky) a 2 konvičkami s čajom. Bola som už celkom hladná, tak som obal nedočkavo otvorila, no obsah vyzeral ako pozostatky jedla z nejakej vývarovne. Studené špagety s „boloňskou omáčkou“ (žrádlo pre psy) posypané syrom. Dala som si aspoň čajík, zázvorové cukríky a pokračovala v čítaní knihy. Počkala som kým sa Xavier zobudí a opustili sme ten otrasný hotel. Dnešný posledný deň sme mali na pláne najväčší balijský vodopád – Git Git. Plán nám prekazil lejak, ktorý nás zastihol na motorkách v polovici cesty. Kvôli dažďu sme nevideli ani na krok, a tak sme zastavili pri prístrešku, kde čakali aj iní motorkári, kým dážď trochu ustane. Lejak však nie a nie prestať, a tak sme motorky otočili späť do Singaraje. Už aj tu sa zamračilo, no chvalabohu nepršalo. Sadli sme na kraj cesty a dali sa do vymýšľania záložného plánu. Bolo cca 12:00 a motorky sme mali odovzdať do 19:00 v Lovine. Dosť času na nejaký výlet. Miesta, ktoré som chcela vidieť boli všetky v horách, kde pršalo, tak podľa mapy nám zostalo ísť jedine po pobreží smerom na východ a objaviť nejaké zákutia. Hoci sme išli bez jasnej destinácie, vôbec mi to nevadilo. Jazdenie na motorke ma úplne dostalo a stačí mi sa len viezť, nechať sa ofukovať vetríkom a pozorovať život v dedinách cez ktoré prechádzame.
Konečnú zastávku sme síce nemali, no cieľ áno, a to čo najrýchlejšie sa niekde najesť. Po diétnych raňajkách to začalo byť už dosť akútne, no všade len vozíky s polievkou bakso (vždy mi ten názov pripomenie film Dívka na koštěti a zaklínadlo na oslíčka otras sa - Ritero ksaperle baks), ktorú akurát nemusím, nikde na obzore reštaurácia. Keď už sme hľadanie vzdávali a chceli sme zastaviť pri prvom stánku, objavila sa pri ceste novo postavená reštaurácia čakajúca len na nás. Okrem dobre vyzerajúceho miesta bolo aj jedlo super. Dostali sme aj pozornosť - nepražené arašidy, len prepláchnuté v slanej vode. Chutili úplne inak ako pražené – menej výrazné, no pre mňa chutnejšie. Po jedle sme ešte poleňošili a išli sa prejsť na pláž. More na severe je úplne iné ako na východnom či južnom pobreží. Zatiaľ čo bielo-piesočnaté pláže na juhu a východe sú rajmi pre surfistov, sever má pláže takmer bez vĺn, čo je príjemné na kúpanie, no čierny sopečný piesok a kopa odpadkov ich robí nevábnymi. Obišli sme sa teda aj bez kúpačky a pokračovali sme východným smerom. Čas do odovzdania motoriek sa krátil, preto sme si určili, že pôjdeme ešte hodinku na východ a potom sa vrátime. Cesta naslepo sa však vyplatila a pred našou plánovanou otočkou späť sa objavila pri ceste obrovská tabuľa „Waterfall“ (vodopád). Boli sme v meste Les. Na parkovisku sme odstavili motorky, zaplatili vstupné a vybrali sa k vodopádu. Cesta nám trvala asi 20 minút a v porovnaní s vodopádom Sing Sing bolo vidieť, že sú tu na turistov pripravenejší. Cestičku lemovali malé domčeky, kde ponúkali miestni občerstvenie či obrazy na predaj. Ponukám sme odolali, hlavne kvôli nedostatku času a čoskoro sme boli pri vodopáde. Bol väčší a divokejší ako ten včerajší. Stačila chvíľa v blízkosti a bola som kompletne mokrá z drobných kvapiek vody nesúcich sa vzduchom. Pofotili sme sa a ako zmoknuté kurence sme išli rezkým tempom naspäť k motorkám. Bolo to také rýchlovkové, ale urobilo nám to peknú bodku za našou cestou na východ.
Cesta do Loviny ubiehala rýchlo. V Singaraji sme však zablúdili a potrebovali sme poradiť, ktorým smerom pokračovať. Dali sme sa do reči s pánom na motorke, ktorý číhal v Singaraji na turistov hľadajúcich ubytovanie v Lovine, a tak spojil príjemné s užitočným. Ukázal nám cestu do Loviny a zároveň sme sa dohodli, že si pozrieme jeho izby. Po príjazde do Loviny sme išli najprv vrátiť motorky a odtiaľ nás pán aj s kamarátom zobrali na ich motorkách k bungalovom. Lovina sa skladá z troch dedín, a bungalovy boli v inej dedine ako požičovňa motoriek, preto sa nám odvoz hodil. po príjazde na miesto nám ukázali izbu, opäť tú najdrahšiu, no tento krát sme nešpekulovali kvôli pár eurám. Už len za ten servis navyše sme boli ochotní priplatiť. A po tej predošlej noci v hoteli Singaraja bolo fajn vyspať sa v krásnej izbe s čistou a voňavou kúpeľňou. Osprchovali sme sa a na večeru nás odviezol kamarát niekoho z hotela na 1 motorke (3 osoby). Zobral nás do reštaurácie pri mori, ktorá bola obrovská, ale úplne prázdna. Býva plná cez deň, keď sa tu točia autobusy plné turistov, teraz už však mali pred záverečnou, tak sme boli poslednými hosťami. Vychutnali sme si poslednú dovolenkovú večeru a išli sme späť na izbu. Do postele sme išli už okolo 23:00 kvôli skorému budíčku. Nechali sme sa totiž ukecať na ranné pozorovanie delfínov na mori s odchodom o 6:30, návratom 8:00, čo presne pasovalo, aby sme stíhali autobus naspäť do Padangbai s odchodom 9:00.
Išli sme teda motorovým člnom na more ešte pred východom slnka. Bolo nás myslím 7 na člne aj s lodivodom. Veľmi som to nevnímala v túto skorú hodinu, oči ešte zalepené. priebeh zostručním. Hodinu sme sa plavili hore dole po mori, vyšlo slnko, no delfíny stále nikde. Až po hodine sme išli na miesto, kde by sa mali objaviť. Našťastie sa objavili aj v tento deň.
Hon na delfínov
Celé to však trvalo len pár sekúnd a kvôli foteniu som si ani tú chvíľočku nestihla užiť. okrem našej loďky bolo okolo asi ďalších 6 člnov, ktoré sa hnali rovnakým smerom. Vždy keď sa nejaké delfíny objavili nad hladinou, všetky blízke člny sa rozbehli za nimi aby turisti dobre videli. To vždy delfíny vyplašilo, stratili sa v mori a my sme znovu čakali, kedy sa najbližšie vynoria. Dokopy sme mali šťastie na 4 vynorenia. Bolo milé vidieť skákajúcich delfínov naživo, ale druhý krát pôjdem už len ak si s nimi budem môcť aj zaplávať :) Cestu zo šíreho mora k brehu som prespala. Plavba trvala o pol hodinu dlhšie ako bol plán, takže po pristátí na brehu sme mali fofry. Rýchle raňajky, pobaliť sa a utekali sme na stanicu chytiť autobus. Stihli sme a o pár minút sme sa už viezli domov. Cesta do Ubudu bola bez zastávok a v Ubude žiadna hodinka času, prestupovali sme hneď na autobus do Padangbai. Z Padangbai sme si vzali bemo (dodávka slúžiaca ako prímestská doprava) a do centra sme prišli okolo 13:00, takže som bez problémov stíhala svoje hodiny o 15 a 16:00.
Pri otázke, či by som sa na sever Bali vrátila odpovedám: Na tie miesta, kde som bola asi nie, no rada by som si pozrela čo som nestihla v horách. Pri otázke či by som sever Bali odporučila iným: Určite áno! Je to nevyhnutné, ak si chcete urobiť kompletný obrázok o Bali, aby ste pochopili, že tento ostrov nie je len o plážovaní, šnorchlovaní a návšteve chrámov. Nájdete tu aj prekrásnu prírodu skrývajúcu mnohé prekvapenia.
Dúfam, že ste si čítanie dlho pripravovaného článku užili a sever Bali sa aj vám páčil :)