Po púšti prišla voda

Pobytom v púšti sa moje Ománske dobrodružstvo neskončilo. Pred cestou do Ománu nám dali organizátori možnosť zvoliť si dátum spiatočného letu podľa toho, či chceme pár dní pobudnúť. Samozrejme, že som chcela ostať a predĺžila som si pobyt o 3 dni s odchodom v sobotu v noci, aby som mohla v pondelok nabehnúť do práce. Ešteže som ostala. Počas týchto dní som mala príležitosť zistiť, že Omán nie je len púšť.

Pred odchodom zo Slovenska som si vyhľadala, čo sa asi oplatí vidieť, ale veľmi som sa tomu nevenovala. Vedela som, že okrem mňa zostávajú ešte ďalšie dievčatá, takže plán stačí urobiť na mieste. Čo sme si však dopredu dohodli, že každú noc strávime v hlavnom meste, a tak sme si dopredu aspoň zarezervovali hotel. Nakoniec sa však veci pomenili a museli sme meniť rezerváciu hotela, no bez problémov nám vyšli v ústrety. Čo sme to teda nakoniec robili?

Juma, jeden z našich organizátorov z púšte, ktorého som v predošlom článku už spomínala nám ešte v púšti navrhol 2-denný výlet do jeho rodnej dediny. Ja som bez rozmýšľania súhlasila. Na cestách po svete som sa naučila, že aj keď vás miestny človek zoberie na koniec sveta, stojí to za to. Vždy vám ukáže to najlepšie a najkrajšie čo sa dá. A obavy išli bokom aj tým, že Jumu sme už ako tak poznali, videli sme, že sa vie o všetko perfektne postarať a je s ním aj sranda. Taký ománsky super muž :)

Takže po návrate z púšte sme mali zaplatenú ešte jednu noc v hoteli Golden Tulip v Muskate, kde sme konečne spali na mäkkej posteli a ráno sme si dali kráľovské raňajky. Po raňajkách nás už čakal  šofér s minivanom, ktorého vybavil Juma, a vyrazili sme na cestu do dedinky Wadishab asi 180 km na juh od hlavného mesta. Bolo nás desať dievčat. Po dvoch hodinkách cesty sme zišli z hlavnej cesty strmou cestou nadol a zastavili na parkovisku pod veľkými cestnými piliermi, kde bola úplne iná krajina. Miesto sa nachádzalo tesne pri mori, pričom na opačnej strane boli len vysoké skaly, v údolí ktorých tiekla rieka ústiaca do mora. Na parkovisku nás už čakal vysmiaty Juma aj s kamarátom Habibom. Bolo niečo okolo 11-tej a plán bol ísť do kaňonu, kde sme sa mali aj vykúpať. Tak sme si pobrali z auta veci na prezlečenie, foťáky a išli sme. Ešte sme vyplatili Jumovi podľa dohody každá 20 ománskych rialov (asi 50€). Nebolo to málo, no mali sme za to všetko cez dopravu, nocľah, jedlo, pitie, sprievodcov a totálny komfort počas nasledujúcich 24 hodín.

Po oficialitách sme vyrazili k skalám. Z jedného brehu rieky na druhý nás previezol muž na člne a potom sme už len kráčali. Viac ako pol hodinu sme išli najprv chodníkom nad riekou a neskôr po balvanoch popadaných v strede. Bola to taká skôr náučná prechádzka, počas ktorej nám Juma stále niečo rozprával. Čo som si zapamätala. Vraj to tam bývalo oveľa krajšie, no v rokoch 2007 a 2010 sa kaňonom prehnali silné cyklóny, ktoré zanechali za sebou spúšť. Keby to nepovedal, tak určite nemám pocit, že je tam niečo zničené. Možno tam popadali skaly a vylámali sa palmy, no v  kombinácii s jasne modrou vodou to je a bude stále fascinujúce . Obchádzali sme tiež miesto, kde sa konal v roku 2012 Red Bull Cliff Diving a skákalo sa do vody z 27 m výšky, čo je fakt vysoko.  Najzaujímavejším v kaňone je však vodovodný systém (po arabsky falaj), ktorý tu vytvorili už dosť dávno (obdobie si nepamätám) a stále ho používajú. Privádzajú ním sladkú vodu z prameňov, ktorú používajú v mešitách a domácnostiach na umývanie a polievanie. Ako sme sa tak všetkému čudovali, sem tam fotili, aj cesta celkom rýchlo ubehla a dostali sme sa k jazierku, ktoré už nebolo možné obísť, jedine preplávať. Tak sme si poodkladali veci, povyzliekali sa do tričiek a naskákali do vody. Skoro mi zliezli nechty pri prvom kontakte s vodou, ale postupne som sa aklimatizovala a bola to parádička. Čo sa týka vyzliekania, nie je tu zakázané byť len v plavkách, no ja osobne som sa príjemnejšie cítila zahalená aspoň v tričku. V jazierku sme sa mohli konečne poriadne vymočiť a vyplaviť zabudnutý piesok so všetkých zákutí. Voda v jazierku bola úplne priezračná a celkom aj plytká, väčšinou sme sa nohami dotýkali zeme.

Cesta do kaňonu pri dedinke Wadishab

Ako sme sa dostávali hlbšie do kaňonu, tak sme prešli ešte ďalšie dve jazierka, medzi ktorými sme museli prechádzať po šmykľavých kameňoch, až sme doplávali k úzkej štrbine v skalách. Bola úzka a nízka s priestorom presne pre hlavu. Za odmenu sa nám po prejdení odhalila ohromná jaskyňa. Bola okrúhla s priemerom päť metrov a stropom vo výške asi  10 m, obkolesená bielymi skalami. A bol tam ešte aj vodopád, aby toho nebolo málo. Vedľa vodopádu viselo lano a Juma sa ihneď opýtal, kto si chce vyliezť hore a skočiť z vodopádu. Ja som sa už aj ponáhľala k lanu, veď treba vyskúšať :) Vodopád bol vo výške asi dvoch metrov, takže nešlo o žiaden mega adrenalínový kúsok. Najťažšie však bolo vyškriabať sa po lane hore. Vtedy sa Juma predviedol ako fakt super muž, keď mi pomohol vytiahnuť ma nahor. Prvá skočila z vodopádu Sokayna a keď som bola na rade ja, Juma sa ma spýtal: „Nechceš si skočiť odtiaľ?“, pričom ukazoval na skalný útes asi v 7 m výške. Tak to už bol adrenalín, len pri pohľade na skalu, ale prikývla som. Pridala sa aj Meryam z Maroka, Alicia zo Španielska, Fatemah z Iránu a Yusr z Tuniska. Spolu sme teda išli k útesu, ku ktorému viedla cestička navôkol cez vrchné jazierko a ďalší malý vodopád. K útesu sme sa museli zošmyknúť po riti, čo bola asi najnebezpečnejšia časť. Potom už len skočiť :) Tak som si obhliadla skalu, z ktorej sa skákalo. Nebola skosená zarovno, ale zaoblená, takže pri skoku sme sa museli trochu odraziť. Inak nešlo o nič nebezpečné, pokým neskočím pupkáča. Už som párkrát skákala do vody, maximum bola asi 3 m výška na Malte, no stačilo to aby som sa naučila, že najväčšou chybou pri prvom skoku je neskočiť hneď. Keď už začnete rozmýšľať, strach vás celkom paralyzuje. A tak bez zbytočného váhania som skočila. Prežila som a hneď prvá myšlienka, že chcem ísť ešte :) Po mojom zoskoku bola potom dlhá pauza. Moja teória sa potvrdila a baby sa začali zbytočným vyčkávaním len viac báť. Ja sa im ani nečudujem, pri pohľade z vrchu do vody to nebol najbezpečnejší pocit. Ale keď už raz letíte, chcete to zažiť znovu. Po 15 minútach odhodlávania ako druhá nakoniec skočila Meryam. Dokázalo to. Hneď po vynorení som sa jej spýtala, či nechce ísť znovu. Samozrejme, že chcela, a tak sme išli späť k lanu. Vyskúšali sme liezť samé, no bez šance. Tak nám musel Juma pomôcť ešte raz nahor. Skaly už boli o niečo mokrejšie a tým aj nebezpečne klzké. Dávali sme však dobrý pozor a k útesu sme sa dostali celé. Ostatné baby tam ešte stále sedeli a pripravovali sa. Meryam už neváhala a išla si rovno skočiť. Ja som však chcela pomôcť babám nech sa odhodlajú a zaprela som sa, že kým neskočia ony, neskočím ani ja. Chvíľku to ešte trvalo, no Juma ich zobral o kúsok nižšie a odtiaľ poskákali všetky. A ja som si vychutnala ešte druhý neuveriteľný zoskok. Čas nám tam ubehol neuveriteľne rýchlo a ako sme doskákali, už bol čas vrátiť sa späť. Vykúpané, spokojné a hladné sme sa vrátili k nášmu autu a cesta viedla do dediny najesť sa. Obed nebudem špeciálne popisovať, bol vynikajúci, no opäť to isté – kura, ryža, šošovica, šalát. Mali však iný chlieb, ktorý chutil skoro ako zo zemiakového cesta, len hrubší a mäkší. Mňam. Znovu sme sa napráskali, keďže tu toho vždy naobjednávajú plný stôl a potom vám to nedá skončiť kým nepukáte. Kým sme dojedli bolo už aj päť hodín a niektoré z dievčat sa vracali späť do Muskatu, tak sme sa rozdelili na dve skupiny. Nás sedem, ktoré sme zostávali zobral Juma aj s Habibom na pláž do rybárskeho domčeka, kde sme mali prespať. Ostatné tri dievčatá išli so šoférom z rána do Muskatu. Rybársky domček bola to taká drevená búda, vnútri však útulná s kobercami a vankúšmi. Pri vchode do domčeku bol hrniec s malými živými korytnačkami , s ktorými sme sa hrali, fotili a len tak sa váľali a oddychovali. Po takom dobrodružnom dni to bolo príjemné len chillovať. No to netrvalo dlho. Po zotmení sme išli pozorovať korytnačky ako kladú vajcia do piesku. Predtým sme sa zastavili ešte na večeru. Zas jedlo. Po neskorom obede sme ešte nemali vytrávené, no zas sa nedalo odolať. Stretli sme sa tam ešte s dvomi Angličankami, ktoré sa k nám pridali. Po večeri sme zamierili už na pláž, kam zvyknú korytnačky chodiť. Hoci hlavnú sezónu na kladenie vajec majú od mája do novembra, dá sa natrafiť na korytnačky aj teraz. Nám sa podarilo vymáknuť dve korytnačky. Počas kladenie vajec musia byť ľudia naozaj ticho, korytnačky neplašiť  a nijak ich nestresovať fotením s bleskom či svietením do očí. Korytnačky si totiž zapamätajú, ak im hrozilo nejaké nebezpečenstvo a už sa na túto pláž nevrátia ani oni, ani ich deti. Dozvedeli sme sa aj, že korytnačky kladú vajcia od veku 30 do 80 rokov a zaujímavým číslom bolo ako dlho je samec v samici pri párení. Je to vraj až jeden mesiac. Samička potom kladie do piesku niekoľko stoviek vajec. Asi po 50 dňoch sa z vajec liahnu korytnačky a už je len na nich, či prežijú. Číha na nich mnoho nepriateľov, a tak sa z nich veľa nedožije ani týždňa. Názornú ukážku som mala hneď druhý deň ráno.

Bolo zaujímavé tie korytnačky sledovať, no po chvíli mi to prišlo aj hlúpe ich takto rušiť, a tak som navrhla, aby sme išli späť k autám a nechali ich v pokoji. Po návrate do chatky sa už niektoré baby začali ukladať na spánok, ja som mala však energie na rozdávanie. Zobrala som si deku a išla som von na pláž pozorovať hviezdy. Neskôr sa ku mne pridali Meryam aj Alicia a nakoniec to bola ešte pekná sranda. Ani im sa nechcelo spať a rozhodli sme sa zaspievať si. Ani jedna z nás si však nepamätala slová z pesničiek, nanajvýš refrén. Dostali sme super nápad ako to vyriešiť. Priniesla som mobil, že si pesničku najprv vypočujeme, opíšeme z nej slová a potom si ju zaspievame bez hudby. Našťastie, aspoň Meryam vedela spievať, ináč by sme boli úplne mimo, no spisovanie slov bolo ešte náročnejšie. Ako sme tak sedeli na pláži a skúšali spievať, začali sa k nám približovať predné svetlá na aute. Naša deka bola rozložená uprostred pláže a s približujúcimi sa svetlami nám začalo lepiť, či nás šofér naozaj vidí. Nakoniec asi 5 m od nás auto zastalo. Vyšiel z neho muž a hneď sa nás začal priateľsky pýtať kto sme, čo sme a chcel nám strašne ukázať korytnačku kúsok od nás. Vysvetľovali sme mu, že už sme sa boli pozerať na korytnačky a nechceli sme sa veľmi vzďaľovať s cudzím mužom, ale nedal sa odbiť, tak sme sa išli znovu pozrieť ako korytnačka kladie vajcia. Ujo bol milý a neškodný a nakoniec táto korytnačka bola spomedzi všetkých o sme tento večer videli, najväčšia. Mala určite vyše metra. Ujovi sme poďakovali a po zopár biednych pokusoch o spievanie sme išli späť.

Ráno som vstala za svitania a kým ostatné baby ešte spali, išla som si pofotiť nejaké pekné zábery na pláž. O chvíľu sa pridal Habib, ktorý niesol hrniec s korytnačkami, že ich ide vypustiť. Kým sa korytnačky snažili dostať do mora, kecali sme a dozvedela som sa, že robí učiteľa geografie na strednej škole, rád cestuje a rôzne zaujímavosti. Napríklad, že do Ománu sa oplatí prísť na rybačku. Nepotrebujete tu žiadne povolenia, zjednáte si len niekoho s člnom, udicami a idete na more. Chytiť môžete obrovského tuniaka, morského ostrieža či plachetníka (s tým dlhým špicatým nosom). Ako sme tak rozprávali, tak sa podarilo prvej korytnačke dostať do mora a plávať od brehu, keď tam zrazu zlietla čajka a chytila ju. Nasledovala druhá, tretia, štvrtá korytnačka a všetky skončili v zobákoch čajok. Neviem teda či to boli naozaj čajky, ale vyzerali tak. Rozhodli sme sa teda, že púšťanie korytnačiek na slobodu necháme na neskôr, keď nebudú čajky na blízku.

Keď všetky baby povyliezali z pelechov, pobalili sme veci a išli sme na palacinkové raňajky. Stolovali sme vonku na slniečku, vychutnali si k palacinkám sladký čaj, ktorý zarábajú s mliekom a šafránom a autom sme sa odviezli do blízkeho mesta Sur. Tam sme prešli na pešáka most a zastavili sme sa aj v továrni na výrobu drevených lodí. V súčasnosti funguje ako jediná. Majiteľ továrne, ktorý ju zdedil po svojom otcovi nám porozprával, že ako chlapec si pamätá sedem výrobcov lodí v Sure, no všetci skrachovali. Začali sa vyrábať lacnejšie kovovo-laminátové, pričom o tradičné drevené klesol záujem. Dôvodom je aj cena. Za jednu zaplatíte okolo 300 000€. Výroba jednej lode im trvá 9 mesiacov. Pracujú tam prevažne Indovia. Zaujímavosťou ešte je, že na zmontovanie lode nie je použitý ani jeden klinec. Používajú sa len drevené kliny.

Po prehliadke sme sa zastavili ešte v obchode s halvou, kde kúpite tú najlepšiu domácu. Z mesta Sur sme išli autobusom k poslednej atrakcii, botanickej záhrade - Hawiyat Najm Park. Všetky rastliny vyschnuté, ale hlavnou atrakciou bolo aj tak, nazvem to, podzemné jazero s morskou vodou. Vyzerá to ako jama po páde meteoritu, na spodku ktorej je toto jazero a vyzerá super. Neviem ako to lepšie popísať, pozrite si radšej fotku :)

Hawiyat Najm - jazero pod zemou

Táto pozoruhodnosť bola poslednou a čakal nás už len posledný spoločný obed. Juma vyzeral, že má toho dosť a ani sa mu nečudujem. S toľkými babami ťahať už siedmy deň nie je len tak. Od začiatku do konca sme mali však tú najlepšiu vzorku ománskej pohostinnosti. Sú ochotní obetovať všetok svoj voľný čas, aby vám ukázali čo najviac a zanechali vo vás dojem, že Omán je miestom, kam sa treba vrátiť. A za „odmenu“ sme s babami stále spievali :) Anglicky, arabsky, francúzsky a aj slovensky. Naučila som dievčatá spievať „štrngali, brngali, sivé očká plakali“ a im sa to neuveriteľne páčilo. Vo fotogalérií nájdete text pesničky, ako si ju napísala Meryam z Maroka do telefónu :) Skvele sme si tieto dva dni užili a aj sme sa lepšie spoznali. O to bolo potom lúčenie ťažšie. Cestou do mesta sme sa už začali rozdeľovať na skupinky podľa toho, kto kam ide a ja som zostala s Gabi z Rumunska a s Aliciou zo Španielska. My tri sme mali lety na druhý deň v podobných časoch, preto sme mali hotel spolu. A čakal nás ešte dnešný večer a zajtrajší celý deň v Muskate. 

Na večer nám Juma dohodol kamaráta taxikára, ktorý nás mal vziať na Muskat festival, ktorý trvá až mesiac a koná sa každoročne v januári. Bolo to až za mestom, no ľudia o tom dosť rozprávali, tak sme sa tam s Aliciou rozhodli ísť. Gabi mala dohodnutý večer s kamarátom, ktorý v Muskate pracuje. Taxikárovo meno si už nepamätám, ale bol milý. Zo začiatku tichý a hanblivý, neskôr sa rozkecal, ale tak veľmi šomral po anglicky, že som chytila každé piate slovo a len som prikyvovala a usmievala sa.

O tom festivale ani nebudem písať, bol to akoby veľký jarmok, polovica atrakcií len pre deti. Pre nás najzaujímavejšia časť – stánky s jedlom, kde robili rôzne placky a buchtičky z cesta. Pripravovali ich tam také 200 kilové tety napasované pri plotni, ktoré vzbudzovali rešpekt. Zaujímavou bola ešte časť, kde mali rôzne krajiny vytvorené svoje uličky, v ktorých prezentovali a predávali typické výrobky. Túto časť sme objavili až nakoniec, keď sme sa už ponáhľali na večeru s ostatnými dievčatami, ktoré ešte boli v Muskate. Nemali sme však presne dohodnuté miesto a môj mobil bol vybitý, a z Aliciinho sa nedalo písať sms, len volať, čo bolo drahé. Zachránil nás náš taxikár, ktorému sme dali číslo na Ománčanku, ktorá bola s tými ostatnými dievčatami a nakoniec sa dohodli a doviezol nás kam bolo treba. Stretli sme sa na akomsi parkovisku za mestom s Karin (Švédsko) a Meritou (Nórsko) a ich sprievodcami počas dňa Nujaida a Bhatti, ktorí žijú v Muskate. A od toho momentu sme mali druhú maxi dávku ománskej pohostinnosti. Nášmu taxikárovi sme dali voľno, hoci nás ani za svet nechcel opustiť. Nujaida tam však bola s Bhattim na aute a sľúbili, že nás zavezú kam bude treba. Tak nakoniec nás taxikár nechal. Dohodli sme sa však, že na druhý deň ma vezme na letisko.

Zostali sme teda šiesti a išlo sa jesť. Na parkovisku mali prisťahovalci zo Zanzibaru rozložené grily a robili rôzne druhy mäsa na špajdliach a špeciálnu kyslú zemiakovú polievku. Tak Bhatti naobjednával všetkého kopec a už sme tlačili. Merita s Karin sa najprv obávali, či nechytia z toho otravu jedlom, predsa len jesť na ulici, na špinavých stoloch. Upokojila som ich, že určite by nás Nujaida s Bhattim nevzali sem, keby niečo také hrozilo. Jedlo bolo vynikajúce, ale každá sme zjedli len trochu a ostatné dal Bhatti zabaliť na neskôr. Neplatili sme mimochodom ani jeden rial, všetko zatiahli Ománčania a nechceli od nás nič zobrať. Počas jazdy autom, kde sme boli natlačení všetci šiesti nám dievčatá porozprávali aký skvelý deň s tými dvomi zažili a že sú poriadne crazy. Aj keď je Nujaida veriaca, Bhatti menej, majú úplne normálny pohľad na dianie okolo a hlavne podobný zmysel pre humor ako my. Aby som vám ich lepšie predstavila. Nujaida skončila vysokú školu, kde študovala krajinnú architektúru, momentálne pracuje pre veľkú firmu. Okrem toho však pred rokom založila s kamarátmi zo školy organizáciu, ktorá pomáha študentom nájsť si stáž vo firmách a zjednodušiť potrebné papierovačky. Ako som sa s ňou viac rozprávala, dozvedela som sa, že na univerzite bola jednou z najlepších a vďaka tomu sa dostala aj do Európy, čo sa len tak hocikomu nepodarí a precestovala tam viaceré krajiny. Navštívila aj rôzne iné miesta a bolo obdivuhodné, aký má rozhľad. Šialený Bhatti je tiež zaujímavý týpek. Jeho rodina pochádza z Pakistanu a aj preto bol oblečený len v rifliach a tričku a nie v tradičnej bielej ománskej košeli. On vyrastal už v Muskate, no v rodine si držia stále vlastné zvyky. Má tuším päť súrodencov. V Muskate žije tiež jeho strýko s rodinou a spolu s Bhattiho otcom vlastnia veľkú firmu na výrobu svietidiel. To bolo hneď vidno, že po finančnej stránke je zabezpečený. Taktiež dosť cestuje a zdá sa, že si život užíva. Na druhej strane však na sebe maká a škola je preňho prvoradá. A na to, že má len 21 rokov som mala sem tam pocit, že sa rozprávam s vyzretým tridsiatnikom.

Trochu viac som sa o nich rozpísala, ale po stretnutí s takými ľuďmi mám pocit, že som toho ešte veľa nedokázala :) Myslím to však v dobrom, je to skôr taká inšpirácia, aby som sa posúvala ďalej.

Takže po večeri na parkovisku sme išli zaviezť Karin a Meritu do hotela, aby sa pobalili a večer už leteli domov. Zostali sme štyria a naši sprievodcovia nás zobrali ukázať nám centrum mesta. Pôvodne sme mali ísť na vodnú fajku, ale podnik bol plný, a tak sme išli do cukrárne. Bolo už asi pol 11, ideálny čas na dezert :) Sadli sme si v takej milej farebnej cukrárni v nákupnom centre, ktoré bolo spojené s pešou zónou. Bola to taká nová komerčná časť Muskatu s obchodíkmi, fontánami, hotelom. Všetko pekné krásne, ale už také umelé na štýl Dubaja. Čas išiel rýchlo až bola zrazu polnoc. Nujaida bola už unavená a tak sme sa rozdelili. Ja a Alicia sme zostali s Bhattim. Nám sa spať ešte nechcelo a Bhatti vymyslel program – spoznávanie nočného Muskatu. Neuveriteľné 3 hodiny nás vozil po meste, kým nám neukázal všetko, čo vraj MUSÍME VIDIEŤ :) Musel najazdiť minimálne 70 km a bolo to super, keď sa o vás niekto opäť stará a rozpráva vám všetky možné zaujímavosti. Vďaka Redbullom, ktoré vypil, by on vydržal aj do rána, no nás už lámalo a tak nás zobral na hotel. Rozlúčili sme sa a len sme sa čudovali, kde to v sebe tí ľudia berú, aby sa o vás takto postarali.

Posledný deň v Ománe sme naladili do pohodičkového štýlu. Chceli sme sa len trochu poprechádzať po meste a poobede sme sa mali stretnúť s Meryam a Sokaynov na trhu Matrah souq na nákupy.

Po raňajkách sme išli pozrieť mešitu Sultana Qaboosa, ktorá sa nachádzala asi pol hodinku chôdze od hotela. Z vonku bola celkom pekná, modrá a do vnútra nás pustili len do časti pre ženy, ktorá nebola ničím špeciálna. Aspoň sme si chvíľu oddýchli a išli sme späť. Po ceste sme sa zastavili aspoň na džús a kúpili sme si ovocie. Konečne len taký ľahký obed. Po obede sme si ešte hodili šlofíka a o pol tretej sme vyrážali do mesta na nákupy. Museli sme si vziať taxík a podarilo sa nám hneď prvého taxikára zlomiť aj na super cenu 2OR (na miestne pomery). To je inak zvláštnosť, že taxíky sú také drahé, a to nie len pre turistov, keď liter benzínu stojí len okolo 0,12 OR.

Pred vstupom na trh sme hneď zbadali Sokaynu a Meryam a išlo sa na lov. Na trhu zoženiete všetko možné a neviete do ktorého obchodu ísť skôr. Tradičnými vecami sú tam šatky, parfumy, kadidlá, strieborné šperky, olejničky a oblečenie. Sú tam však aj rôzne suveníry, doplnky do bytov a iné. A všetko vyzerá tak super. Dve hodiny ubehli akoby nič a nákupy som musela ukončiť kvôli prázdnej peňaženke. Ešte sme si sadli na večeru, posledný falafel a rozlúčili sme sa. Tento krát som to bola ja, kto mal let. Chvíľu sme hľadali taxi, lebo sa nám nedarilo zjednať cenu 2 OR, tak nakoniec sme museli súhlasiť s 3 OR. Stálo to však za to. Chytili sme blázna taxikára, na ktorom sme sa smiali celú cestu.

V hoteli som pobrala batožinu, rozlúčila som sa s dievčatami a smer letisko. Podľa dohody ma bral ten Jumov kamarát a celú dlhú cestu sme sa rozprávali. S nášho hotela Crystal Suite v časti Ruwi to trvalo 30 minút. Dozvedela som sa napríklad, že taxikár pochádza z deviatich detí, čo je u nich celkom bežné a väčšina má už svoje rodiny. Niektorí žijú v Saudskej Arábii, čo je tiež bežné. Väčšinou tam odchádzajú za prácou. Tiež som sa dozvedela o štatistike úmrtnosti na cestách dôsledkom autonehôd. Je to neskutočné, ale v Ománe zomrú v priemere denne 2-3 osoby, čo je pri populácii asi 3,5 milióna aj dosť. A vraj to bolo ešte vyššie číslo pred pár rokmi. Za nehodami sú väčšinou mladí chalani, ktorí dostanú vodičák a lietajú po cestách príliš rýchlo. Cestou na letisko som vlastne videla prvú aj poslednú nehodu, ale bolo to len ťuknutie. Na letisko som prišla viac ako 2 hodiny pred mojim odletom, ale ubehlo to celkom rýchlo a čoskoro som už sedela v lietadle. Postupne mi začalo dochádzať čo všetko som za posledné dni zažila. A do Ománu odporúčam ísť každému, kto chce spoznať nové neznáme miesto s perfektnými ľuďmi.