Narodeniny na horách
Po predĺženom víkende na severe tu bol ďalší víkend, na ktorý som si špeciálne plány nerobila. Potrebovala som si hlavne oddýchnuť a chcela som ho stráviť na našej obľúbenej White sand beach, kde trávime takéto oddychové nedele. Xavier s Intan sa chystali na juh, Hana s Gregom na sever a my s Madalinou na pláž. Madalina strávila uplynulý mesiac v Thajsku vo vnútrozemí, takže sa nevedela dočkať pláže a ja som mala tajný plán - víkendové „pečenie“ k svojim narodkám, ktoré pripadali práve na nedeľu. Neviem či mi uveríte, ale v súvislosti s narodkami som nečakala žiadne prekvapenia, darčeky, hlavou mi vŕtalo ako urobiť moje narodeniny peknými pre ostatných. A keďže tu žijeme príkladným životom bez kvapky alkoholu, všetky sviatky sa oslavujú jedlom. Chcela som ich preto potešiť niečím sladkým.
Možno je to divné rozmýšľať počas vlastných narodenín ako prekvapiť ostatných, ale ja osobne milujem pocit, keď pre niekoho pripravujem prekvapenie a miesi sa vo mne nadšenie a zároveň obavy či sa bude prekvapčo naozaj páčiť tomu komu je určené. Je super dostať darček, ale radosť trvá príliš krátko (ak si to teda stíhame vôbec uvedomiť). Väčšinou však v tom momente ani nevieme odkiaľ fúka a len vyjavene pozeráme okolo seba o čo ide a snažíme sa zareagovať naučeným spôsobom, aby to nevyzeralo sprosto. Mne to osobne dopne až keď pozerám fotky a videá.
Naproti tomu príprava prekvapenia trvá oveľa dlhšie a chtiac či nechtiac si premietame scenáre ako z toho padnú všetci na riť a ten pocit nás robí šťastnými. Nevedela som sa teda dočkať kedy sa pustím do výroby. Postupne som si cez týždeň hľadala recepty, čo nebolo vôbec jednoduché. Trvalo hodiny nájsť také, ktoré by sa dali pripraviť v podmienkach našej cezpoľnej kuchyni. Nepečených dezertov je síce kopec, no bez náradia ako mixér, strúhadlo a dostatočného miesta v chladničke či mrazáku sa moje možnosti značne obmedzili. Nakoniec som však našla 2 zvládnuteľné a vydala som sa na nákupy. To bola ďalšia "mission impossible". Prešla som asi 5 obchodov kým som pozbierala jednoduché suroviny ako sú banány, piškóty, džem, nutela, čokoláda. Napríklad taká čokoláda na varenie je nezohnateľná, a preto som sa musela uspokojiť s malými mliečnymi čokoládami. Namiesto lieskových orieškov arašidy a strúhaný kokos bez šance. Kokosy nám tu pomaly padajú na hlavy, ale očividne ich nemá kto strúhať. Suroviny som teda ako tak pozbierala a pečenie sa mohlo začať. Avšak ako to tak pri dlhodobom plánovaní býva, všetko sa vie zmeniť v jedinom okamihu.
V sobotu sme mali pravidelné stretko, kde preberáme čo sa za týždeň v centre udialo a aké sú plány na najbližší týždeň. Prešli sme aj k tomu kto sa kam cez víkend chystá a hoci sme boli s Madalinou už prednastavené na pláž, po Haninej ponuke či sa k nim nechceme pridať na výlet do hôr sme plány razom zmenili. Hoci by sme my dobrovoľníci mali byť v sobotu v centre celý deň (len nedeľa je oficiálne voľným dňom), náš správca Agus, ktorý býva 2 minútky od centra, sľúbil, že na všetko dohliadne a tak sme mohli už v sobotu poobede vyraziť. Rodinný výlet sme odštartovali v zložení: Hanna, Greg alias rodičia a Damien, Mada, ja a Thor (Thor Superdog – FB meno) alias deťúrence.
O plán výletu som sa veľmi nezaujímala, vedela som len, že destináciou je dedinka v horách – Kintamani, kde by sme mali prespať a na druhý deň sa pred večerom vrátiť do centra. Bolo super nechať sa len tak viezť, nič neplánovať a užiť si voľný víkend.
Po asi 40 minútach jazdy sme odbočili z hlavnej cesty na bočnú prašnú cestičku vedúcu k moru. Trošku sme poblúdili no nakoniec sme sa dostali na parkovisko rezortu s názvom Komune. Bol to taký malý veľký raj pre surferov. Celkom veľký komplex, ktorý sa má ešte zväčšiť o vily, ktoré sú už vo výstavbe. Chodníček z parkoviska nás viedol krásne udržiavanou záhradou, v ktorej pestovali rôznu bio zeleninu, až k moru, kde to vyzeralo rozprávkovo. Na zelenej trávičke sa rozprestieralo viacero miest na sedenie v rôznych štýloch, uprostred veľký bazén a výhľad priamo na more. Zopár hostí len tak chill-ovalo pri bazéne a my sme sa po prechádzke celým areálom taktiež rozvalili na pohodlný gauč. Strávili sme tam asi 2 hodinky, ale pokojne by som si tam vedela predstaviť aj týždeň nič nerobenia :D
Takmer som zabudla, že som tam mala ten najúžasnejší mangový džús, na ktorý si aj po mesiaci zasnene spomeniem a dostala som tam prvý ozajstný mokrý „boškanec“ od nášho najmladšieho dobrovoľníka a lámača ženských sŕdc Damiena. Hoci ja nie som príliš objímací a bozkávací typ, toto ma naozaj dostalo a bola som z toho paf.
Komune rezort
Komune sme opúšťali už za tmy, a tak cestou do Kintamani sme toho už veľa nevideli. Išli sme asi 2 – 3 hodinky až sme pristáli na mieste Kintamani Backpackers. Z parkoviska sme schodmi zišli k recepcii za sprievodu všetkých psov, ktorí pribehli privítať Thora. Na recepcii sme sa poinformovali o izbách a po prehliadke sme sa ubytovali v izbe hostelového typu s dvomi poschodovými posteľami. Nebol to žiaden apartmán, no na jednu noc ideálne miesto. Po ceste sme boli celkom hladní, tak sme vyšli opäť na recepciu, aby nám poradili nejakú reštauráciu. Jediná otvorená tesne pred záverečnou bola hneď vedľa a vlastne patrila k celému zariadeniu. Aj keď mali už zatvárací čas, ochotne nás obslúžili a trpezlivo vyčkali kým sme sa natlačili a dopili veľkého Bintanga. Odtiaľ sme išli rovno do postele a ja v momente ako som ľahla, koniec – tuhá.
Na druhý deň sme vstali celkom skoro, okolo 8, do prekrásneho rána. Pri pohľade von som si bola istá, že sme v nebi. Hoci sme sa od večera tešili na ranný výhľad na jazero, oblaky nám to prekazili. Určite som to však neľutovala.
Ranné prebudenie v Kintamani
Po pár fotečkách sme sa vybrali na raňajky. A boli to také filmové narodeninové raňajky. Stôl plný jedla, prekrásna scenéria. Nevedela som sa vynadívať na vulkán Gunung Batur. Tento vulkán je stále aktívny a hoci od poslednej veľkej erupcie ubehlo už viac ako 30 rokov, pri pohľade vidíte čierne miesta, ktorými sa valila láva. Aj po toľkých rokoch sú tieto miesta holé bez flóry. Ako som pozorovala a fotila všetko okolo, zrazu prišlo narodeninové prekvapčo – koláčik so sviečkou a happy birthday song :) Bolo to nečakané a veľmi milé od mojej IHF rodinky.
Potrápili sme sa kým sme všetko na stole sprášili, ale podarilo sa a vydali sme sa za hľadaním psov Kintamani. Hanna si zaumienila, že nájdeme miesto, kde týchto psov chovajú. Kintamani je rasa, ktorá je jedinou originálnou indonézskou rasou psov a pochádza práve z tohto regiónu. Kintamani pes je stredne veľký, biely so žltými ušami a huňatý. Huňatosť sa docieli tým, že šteniatka trávia prvé týždne zatvorené v chladnej miestnosti, aby bol ich kožuch čo najchlpatejší. Hanna mala adresu miesta chovu, tak to vyzeralo ako chvíľková záležitosť. No mať adresu na Bali je prd platné. Domy bez čísel, dediny bez tabúľ s názvom. Hľadanie psov nám zabralo približne 2 hodiny. Keby som bola šofér ja, tak určite to vzdám už po hodine, no ako spolujazdec som si užívala vozenie hore dole po kopcoch cez citrusové háje s výhľadom na jazero Batur. Pri hľadaní bol najhorší fakt, že ani samotní miestni ľudia nevedeli presne, kde sa chov psov nachádza. Každý nás posielal inam, až nakoniec jeden obetavec sadol na motorku a doviedol nás na miesto.
Hmmm, ako popísať, čo sme našli. Zastavili sme pri rodinnom dome na samote u lesa, kde mala byť jediná oficiálna chovná stanica na Bali. Von vyšli obyvatelia domu aj s ich slávnymi psami, ktoré vodia po výstavách. Bolo ťažké uveriť, že tieto psy sú výstavné kusy – dolepené, špinavé, nie veľmi vykŕmené. Perfektná starostlivosť sa im dostáva zrejme len pred výstavou a počas ostatných dní sú nechané len tak bez povšimnutia. Hanna mala pôvodne zámer nájsť Thorovi partnerku, aby spolu splodili európsko-balijské šteniatka, ale zistila, že Kintamani psi sú oveľa menší než predpokladala. Také spojenie by mohlo byť pre Kintamani fenku nie len nepríjemné, ale aj nebezpečné. Pokecali sme chvíľku s miestnymi a odtiaľ sme sa rozhodli ísť dole k jazeru Danau Batur, ktoré sme pozorovali po rozplynutí hmiel z vrchu. Kľukatou cestou sme zišli do dedinky Kedisan, kde sme pri jazere odparkovali auto a išli sme sa prejsť okolo vody. Cesta nás však viedla ďalej od vody, a tak pri najbližšej možnej odbočke sme išli smerom k jazeru, na ktorom sa rozprestierala celkom veľká reštaurácia.
Reštaurácia na jazere Batur - pohľad z konca móla
Posadali sme si k stolu, ktorý sme vybrali na konci móla kvôli najlepšiemu výhľadu. Po 15 minútach sme však menili flek a hľadali miesto bližšie k brehu, kde to nebude s nami až tak húpať. Zo začiatku som s tým nemala problém, ale po čase, keď sa tak hompáľate zo strany na stranu a všetko vo vnútri, tak vás aj začne prechádzať chuť na jedlo :) Našli sme teda menej pohybujúce sa miesto, kde sme si vychutnali si grilovanú rybu priamo z jazera. Nespomeniem si už na názov, ale bola obrovská a výborná, asi ako všetky ryby, ktoré som na Bali doteraz jedla. Horšie to bolo s prílohou – dusený vodný špenát (plecing). Samotný špenát je výborný, no keď ho pripravia s rybím vývarom chutí ako čerstvo vytiahnutý z jazera plný rybaciny. Ako dezert som si dopriala čerstvé nepražené arašidy. Po obede sme pri pohľade na hodinky zistili, že je najvyšší čas zamieriť domov. Čakala nás však ešte jedna atrakcia. Miesto, ktoré som si vyžiadala ako narodeninový darček. V svojom knižnou sprievodcovi som narazila na titulok – „Cesta, ktorou málokto chodí“ a samozrejme, že som ju chcela preskúmať. Navyše, na konci tejto tajnej cesty sa mal nachádzať pri výške 71m jeden z najvyšších mostov v Ázii – Tukad Bangkukng. Greg teda nahodil do GPS záchytné body a išli sme. Cesta pôsobila neprebádano ako sľúbili - uzučká s divokou prírodou za oknami. A ako písali, po niekoľkých kilometroch divočinou sme sa dostali k slávnemu mostu. Bol naozaj vysoký, ale to je asi všetko. O tom, že ide o turistickú atrakciu svedčila len malá reštaurácia a zopár warungov (vozíkov s jedlom) na moste. Nič špeciálne, ale aspoň sme sa prešli a pokochali výhľadom na džungľu pod mostom. Blížil sa večer a tak sme sa príliš nezdržiavali, keďže bola pred nami ešte pár hodinová cesta. Celá cesta ubehla bez problémov. Mali sme ešte 2 krátke zastávky – v Bedugule, kde som dostala druhú časť svojho darčeka – klobúk do ryžových polí, a v Ubude na drink.
Do centra sme prišli okolo 8 večer, celkom unavení po dlhom dni. Všetci sa rozpŕchli do izieb, k počítačom, do sprchy. Ja som však hneď zaparkovala v kuchyni, kde som sa pustila do pôvodne plánovaného pečenia. Neviem, z čoho som sa tak tešila, no zrazu som bola plná energie a behala som v kuchyni z jednej strany na druhú. To nadšenie mi vydržalo do pol noci, kedy som dorobila poslednné guličky. Pôvodne som rátala, že mi to zaberie tak maximálne 2 hodinky, avšak kvôli viacerým plánom B sa to trošičku pretiahlo. Výsledok však stál za to a všetkým chutilo, z čoho som sa veľmi tešila :)
Nočným pečením sa môj oficiálny narodeninový deň skončil. Ale prečo si neurobiť narodeninový deň ešte jeden ... V pondelok som mala druhý deň, kedy som sa cítila byť výnimočnou a urobili mi ho spontánne moji študenti. Zahrnuli ma všetkými možnými kvetinami, ktoré na dvore našli a nastrkali mi ch do vlasov. Navyše, našli na dvore kvety, v ktorých sú minikvapôčky nektáru a tie mi jeden za druhým nosili a vyšťavovali priamo do úst. Ani jeden kvet si nenechali pre seba, všetky doniesli mne. Cítila som sa vážne špeciálne vďaka nim.
Takto som teda ukončila svoju prvú štvrťročnicu. Chvalabohu k žiadnemu zamýšľaniu nad uplynulým životom u mňa nedošlo. Zrejme aj preto, že som bola obklopená samými staršími ľuďmi :) a hlavne takými, s ktorými som neprežila doterajší život. Moje narodeniny však predsa len boli zlomovými. Môj vzťah k ostatným dobrovoľníkom prešiel z kolegovského na kamarátsky. Trvalo to celkom dlho, no naozaj až po spoločnom víkende som ich začala vnímať ako kamošov. A mám aj jednu teóriu vysvetľujúcu tak dlhý čas.
Najľahším prostriedkom ako v novom kolektíve ľudí prelomiť ľady býva prvá spoločná akcoška, kde sa všetci opijú, odhodia zábrany a rovnako naladení ľudia majú k sebe zrazu bližšie. Avšak to je v našich podmienkach (bezalkoholová politika centra) nemysliteľné, a tak celý proces trvá dlhšie. A práve 23. marec bol tým zlomovým dňom, od ktorého sa cítim byť súčasťou rodiny a mám ku všetkým bližšie. Nie, žiadny opijáš sme v horách nemali, len ja som pocítila, že tým ľuďom na mne záleží a ten pocit ma naplnil spokojnosťou. Pre mňa je vnútorná spokojnosť neuveriteľne dôležitá. Kým ju nenadobudnem, všetko čo robím je polovičné, nedokážem situácie prežívať naplno a neviem vložiť do práce celú svoju energiu. A boli také momenty, počas ktorých som odrátavala dni do návratu na Slovensko, rozmýšľala nad tým čo ma doma čaká, dokola pozerala staré fotky a zo strachu z úplne nového som sa vracala v myšlienkach len k tomu čo už poznám, čo mi je blízke. Našťastie som tým stihla prejsť skôr než neskoro a bola schopná zoradiť si myšlienky, nápady, všetko to, s čím som sem išla, sústrediť všetku energiu a pustiť sa do realizácie. A tak realizujem a dúfam, že to postíham do odchodu :)